Aktuality a publikácie

03.11.2014

TÉMA: CIVILNÝ SPOROVÝ PORIADOK

K pripravovanému Civilnému sporovému poriadku (v znení predloženom do medzirezortného pripomienkového konania) bol publikovaný aj osobitný odborný príspevok - a to v časopise Justičná revue (číslo 10/2014). My Vám ho aj na našej stránke prinášame v plnom znení.

 

K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku

(uverejnené v časopise Justičná revue 10/2014)

 

Dňa 15. augusta 2014 bol do medzirezortného pripomienkového konania predložený návrh Civilného sporového poriadku. Má ísť o jeden z troch predpisov, ktoré majú nahradiť dnes platný Občiansky súdny poriadok. Autor v prvej polovici príspevku bližšie oboznamuje so základnou koncepciou a členením pripravovaného kódexu, pričom osobitne upozorňuje na niektoré nové inštitúty, ktoré by mali byť po prijatí Civilného sporového poriadku v sporovom súdnom konaní zavedené. V druhej polovici ponúka k návrhu kódexu aj svoje kritické postrehy, v rámci ktorých sa osobitne venuje problematike právnej istoty a precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí, otázkam prípustnosti dovolania, možnosti zmeny subjektov počas dovolacieho konania, možnosti strany domáhať sa nápravy rozhodnutia súdu prvej inštancie o prerušení konania, ako aj ochrane odporcu pri nariadení neodkladného (predbežného) opatrenia odvolacím súdom. Príspevok bol napísaný v čase, kedy ešte medzirezortné pripomienkové konanie nebolo ukončené, preto v jeho obsahu autor analyzuje a odkazuje na to znenie, v ktorom bol návrh Civilného sporového poriadku do medzirezortného pripomienkového konania predložený.

1/ Úvod

V druhej polovici júla tohto roku bolo zverejnené paragrafované znenie návrhu Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“). Ide o jeden z troch kódexov (spolu so Správnym súdnym poriadkom a Civilným mimosporovým poriadkom), ktorý by mal v zmysle schváleného legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného nahradiť dnes platný a účinný Občiansky súdny poriadok (ďalej aj len „O.s.p.“), prijatý vo svojom pôvodnom znení ešte 4. decembra 1963. V polovici augusta bol následne návrh CSP – už s miernymi zmenami v porovnaní s prvým zverejneným znením – predložený do medzirezortného pripomienkového konania (ďalej aj len „MPK“). Podľa dostupných informácii zverejnených ešte v lete tohto roku MPK malo trvať do konca septembra.

Je potrebné hneď na úvod tohto príspevku úprimne oceniť na slovenské pomery až neuveriteľne rýchlu prácu celej rekodifikačnej komisie, ktorá návrh (nielen) nového CSP pripravila za veľmi krátky čas. S poukazom na zásadnosť a primárnosť navrhovaného CSP, aj z pohľadu jeho budúceho miesta v slovenskej právnej úprave, je zároveň na mieste pokúsiť sa na návrh paragrafovaného znenia CSP pozrieť podrobnejšie. Nevyhýbajúc sa pritom ani kritickému pohľadu na niektoré navrhované ustanovenia,  s cieľom prispieť k prijatiu takej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá bude v budúcnosti umožňovať čo najspravodlivejšie a najúčinnejšie súdne rozhodovanie.

Hneď na úvod tohto príspevku zdôrazňujeme, že v celom jeho ďalšom obsahu analyzujeme CSP v znení predloženom do MPK.[1] V období do vydania tohto príspevku totiž s ohľadom na prebiehajúce MPK mohlo dôjsť k úpravám či už číselného označenia jednotlivých paragrafov, alebo i k zmene textu jednotlivých ustanovení. Aj z tohto dôvodu na viacerých miestach v poznámke pod čiarou priamo uvádzame znenie nami analyzovaného príslušného ustanovenia, tak ako bolo uvedené v CSP v čase jeho predloženia do MPK.   

2/ Všeobecný pohľad na CSP

Návrh CSP pozostáva okrem základných princípov, ktoré sú uvedené hneď na samotnom začiatku, z piatich častí (všeobecné ustanovenia, konanie v prvej inštancii, osobitné procesné postupy, opravné prostriedky a spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia).  Keďže jeho súčasťou sú aj niektoré nové inštitúty, ktoré súčasný O.s.p. nepozná, pozrieme sa najprv znenie navrhovaného CSP všeobecnejšie.

Čo v základných princípoch uvádzaných na úvod CSP na prvý pohľad zaujme, je až prekvapujúco značný dôraz na princíp právnej istoty, zakotvený hneď v ich článku 2.[2] Na prvý pohľad nevinné ustanovenia pritom zásadným spôsobom menia pohľad na otázku nezávislosti sudcu pri výkone súdnej moci, preto sa k tejto otázke v tomto príspevku ešte podrobnejšie vrátime. Okrem uvedeného zaujmú zo základných princípov i ustanovenia článku 4 ods. 1 a 2 CSP, ktoré odrážajú „novodobý“ teoretický pohľad na otázku sudcovskej moci, t.j. moci, ktorá právo nielen vykladá, ale ktorá ho takisto vytvára.[3]

V prvej časti CSP nazvanej „Všeobecné ustanovenia“, ktorá je z pohľadu počtu paragrafov najrozsiahlejšou, sú riešené medzi iným otázky ako právomoc a príslušnosť súdu, zloženie súdu, vylúčenie sudcu, zastúpenie strany sporu (CSP už vôbec nepoužíva pojem účastník konania), procesné úkony súdu, lehoty, úkony strán (žaloba[4], dispozičné procesné úkony ako napríklad zmena žaloby, späťvzatie žaloby a pod.), úprava doručovania a ďalšie. Už v nej však nachádzame ustanovenia či inštitúty, ktoré možno považovať v našej právnej úprave za nové a na ktoré je vhodné aj touto cestou upozorniť.

Jedným z týchto inštitútov je tzv. sudcovská koncentrácia konania, upravená v § 144 CSP. Koncentrácia súdneho konania ako takého, ktorou máme na mysli časové ohraničenie možnosti strany predkladať v konaní skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je v dnes platnom O.s.p. riešená všeobecne v ustanovení § 120 ods. 4 (upravujúcom uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie) a pre určité druhy konaní prísnejšie v ustanovení § 118a O.s.p. Aj navrhovaný CSP v § 145 (nazvanom „zákonná koncentrácia konania“) ponecháva uznesenie, ktorým sa dokazovanie končí[5], v ustanoveniach § 144 CSP však zavádza aj práve tzv. sudcovskú koncentráciu konania, z ktorej vyplýva nevyhnutnosť procesnej obozretnosti strany konania v tom zmysle, že táto je povinná použiť prostriedky procesného útoku či procesnej obrany čo najskôr (bez ohľadu na okamih ukončenia dokazovania), nakoľko v opačnom prípade už na ne nemusí byť zo strany súdu prihliadané.[6] Na ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania nadväzujú aj ustanovenia nachádzajúce sa v prvej hlave druhej časti CSP (§ 158 CSP). Tieto totiž opätovne oprávňujú súd neprihliadnuť na tie dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli vyjadrené hneď v prvotnej fáze súdneho konania (súd je napríklad v zmysle § 158 ods. 3 CSP oprávnený poučiť žalobcu, že nemusí prihliadnuť na skutočnosti a dôkazy, ktoré neuviedol už vo svojom vyjadrení bezprostredne nasledujúcom po žalobnom návrhu, t.j. v podaní, ktorým sa žalobca má možnosť vyjadriť k podaniu žalovaného, ktorým žalovaný reagoval na žalobný návrh[7]). Obdobným spôsobom bolo podľa prvotného zverejneného znenia CSP upravené  i odvolacie konanie, kedy aj odvolací súd bol oprávnený oznámiť stranám, že na ich ďalšie písomné podania nebude prihliadať, avšak dané ustanovenie sa už v znení CSP, ktoré bolo predložené do MPK, nenachádzalo. S evidentným zámerom zákonodarcu zrýchliť a zefektívniť súdne konanie súvisí i pomerne diskutabilný § 174 ods. 2 CSP, na základe ktorého by advokát zastupujúci stranu mal byť pripravený vždy nechať sa na pojednávaní zastúpiť iným advokátom (okrem prípadov, ku ktorým došlo krátko pred pojednávaním), a na základe ktorého možno zastúpenie inou osobou požadovať dokonca aj od strany v prípade, ak už predchádzajúce pojednávanie bolo odročené z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu[8]. Rovnako je možné upozorniť na ustanovenie, podľa ktorého sa za nesporné považujú tie tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, pričom na účinné popretie sa zároveň vyžaduje uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach (§ 142 CSP)[9]. V súvislosti so zavedením inštitútu sudcovskej koncentrácie konania je však žiaduce v ďalšom procese tvorby a prijímania CSP zosúladiť niektoré iné nadväzujúce ustanovenia, nakoľko napr. § 207 ods. 1 CSP v znení ako bol predložený do MPK uvádzal ako rozhodujúci pre rozhodnutie veci stav v čase vyhlásenia uznesenia o ukončení dokazovania resp. stav v čase vydania rozsudku (pokiaľ sa uznesenie o ukončení dokazovania nevyhlási) bez toho, aby bol inštitút sudcovskej koncentrácie konania akokoľvek reflektovaný.[10]

V prvej časti CSP je ďalším minimálne čo do svojho názvu novým inštitút tzv. intervencie, upravený v štvrtom diele piatej hlavy. Na prvý pohľad je zrejmé, že intervencia je obdobou dnešného vedľajšieho účastníctva (§ 93 O.s.p.), avšak navrhovaná úprava v CSP je nielen značne podrobnejšia, ale sú v nej zároveň zmeny, ktoré budú v prípade ich prijatia relevantné i z hľadiska svojich právnych následkov. Súčasťou intervencie je tzv. oznámenie o spore (§ 80 a nasl. CSP), na základe ktorého môže byť určitej osobe oznámená existencia sporu a zároveň môže byť aj priamo vyzvaná, aby ako intervenient vstúpila do konania, pokiaľ má právny záujem na výsledku sporu.[11] Pokiaľ tak neurobí, nemôže okrem výnimočných v CSP výslovne uvedených okolností strane súdneho sporu namietať, že následne právoplatne skončený spor bol nesprávne rozhodnutý.[12]

Významné z prvej časti CSP sú aj zmeny v právnej úprave doručovania, obsiahnutej v druhom diele siedmej hlavy (§ 99 CSP a nasl.). Na ich základe sa napríklad považuje písomnosť určená do vlastných rúk za doručenú aj vtedy, ak sa (nehľadiac na vedomie adresáta o doručovaní) vráti ako nedoručená z adresy, ktorú má fyzická osoba evidovanú v registri obyvateľov SR či zapísanú ako miesto podnikania alebo sídla v živnostenskom alebo inom verejnom registri, resp. ktorú má právnická osoba zapísanú v obchodnom alebo inom verejnom registri (ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa zákona č. 305/2013 Z.z.[13] alebo ak adresát neuviedol inú adresu pre doručovanie).[14] Veľmi podstatnou je skutočnosť, že takéto „náhradné doručenie“ bude postačujúce aj na účely doručenia platobného rozkazu.[15]

Za pozornosť z prvej časti CSP však okrem vyššie uvedeného stoja i ďalšie jej ustanovenia, veď napríklad tie upravujúce príslušnosť súdu sú predmetom diskusie prakticky od zverejnenia paragrafovaného znenia CSP.[16] Okrem nich upozorňujeme napríklad na možnosť poriadkovej pokuty až do výšky 500,- € v prípade bezdôvodnej či šikanóznej námietky zaujatosti (§ 53 CSP), či na inštitút zjavne nedôvodnej žaloby, uvedený v § 130 CSP.[17].    

Druhá časť CSP je nazvaná „Konanie v prvej inštancii“. V jej druhej hlave je zavádzaný nový inštitút tzv. „Predbežné prejednanie sporu“ (§ 159 a nasl. CSP). Veľmi jednoducho je možné povedať, že fakticky pôjde o akési „predpojednávanie“ veci. Predbežné prejednanie sporu sa vždy nariadi pred prvým pojednávaním, jedine ak by súd rozhodol inak. Na predbežné prejednanie súd predvolá tak strany ako aj ich zástupcov (v tejto súvislosti je pritom vhodné poukázať na ustanovenie § 169 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd už na pojednávanie - na rozdiel od predbežného prejednania sporu - stranu zastúpenú zástupcom pre celé konanie predvolá len vtedy, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch; v ostatných prípadoch predvolá spravidla len zástupcu strany pre celé konanie). Na predbežnom prejednaní sa má súd pokúsiť o zmier medzi stranami, na ňom má určiť stranám povinnosti súvisiace s prípravou pojednávania. Bezdôvodná neúčasť na takom prejednaní môže mať za následok za stanovených predpokladov vydanie rozsudku pre zmeškanie (a to nielen v neprospech žalovaného, ale aj v neprospech žalobcu). Súd však môže už pri predbežnom prejednaní veci rozhodnúť nielen rozsudkom pre zmeškanie, ale aj meritórnym rozsudkom na základe svojho právneho posúdenia, a to ak je to možné a účelné (§ 162 ods. 2 CSP).

V piatej hlave druhej časti CSP, nazvanej „Súdne rozhodnutia“, sa zavádza nový inštitút opravného prostriedku, tzv. sťažnosť (§ 229 a nasl. CSP). Táto, ak zákon neurčí inak, má byť prípustná voči tým uzneseniam súdu prvej inštancie, ktoré sú vydané súdnym úradníkom a ktoré sa zároveň doručujú. O sťažnosti má rozhodovať súd prvej inštancie. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie už následne podľa § 349 ods. 2 CSP nebude možné napadnúť odvolaním. Význam tohto inštitútu je o to väčší, že podľa navrhovaného CSP sa má vzťahovať i na rozhodovanie o výške náhrady trov konania.

Práve v otázke rozhodovania o trovách konania sú pritom v porovnaní s dnes platným O.s.p. podstatné a treba povedať, že pomerne diskutabilné zmeny. Súd totiž v rámci rozhodnutia vo veci samej má len všeobecne rozhodovať o tom, ktorá strana, resp. či vôbec nejaká, má nárok na náhradu trov konania. O konkrétnej výške náhrady trov konania sa má rozhodovať až po právoplatnosti veci samostatným uznesením súdneho úradníka.[18] To znamená, práve sťažnosť bude ten opravný prostriedok, ktorý bude oprávnená využiť strana, ktorá nebude s výškou trov konania spokojná. Nedostatkom navrhovaného CSP však určite je, že zatiaľ neuvádza žiadnu lehotu, v rámci ktorej je súdny úradník odo dňa právoplatnosti veci povinný o výške náhrady trov konania rozhodnúť. Značne nejasné je i to, kto má rozhodovať o výške trov odvolacieho a najmä dovolacieho konania, nakoľko uvedené priamo nevyplýva z ustanovení upravujúcich trovy odvolacieho konania[19] resp. trovy dovolacieho konania.[20] Na rozdiel od O.s.p. (§ 151 ods. 1 O.s.p.) by súd mal rozhodovať o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu.

Druhá časť CSP zároveň zavádza aj iné pomerne významné rozdiely v porovnaní s dnes platným O.s.p., hoci možno na prvý pohľad nie až tak viditeľné. Na tomto mieste hneď poukážeme na povinnosť súdu uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci, a to či už pri predbežnom prejednaní sporu (§ 162 ods. 1 CSP posledná veta) alebo ak sa toto neuskutoční tak na prvom pojednávaní (§ 172 ods 2 CSP druhá veta). To znamená, v porovnaní s poslednou vetou § 100 ods. 1 O.s.p. je diferencia zrejmá, dnes je totiž súd len oprávnený uviesť, ako sa mu „javí“ právne posúdenie veci. Zároveň je možné upozorniť na zmenu súvisiacu s dokazovaním. Kým podľa dnes platného O.s.p. (§ 120 ods. 1) je súd oprávnený v návrhových konaniach výnimočne vykonať iné ako účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, podľa navrhovaného znenia CSP (§ 176 ods. 2 CSP) prichádza taký postup do úvahy len pri dôkaze, ktorý vyplýva z verejne prístupných registrov, a aj to len vtedy, ak sú skutkové tvrdenia strán v zjavnom rozpore so skutočnosťou, ktorá z takého dôkazu vyplýva. Inak je možné vykonať dôkazy aj bez návrhu len pri zisťovaní, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude materiálne vykonateľné a na zistenie cudzieho práva (§ 176 ods. 3 CSP). To znamená, v porovnaní s O.s.p. dochádza k evidentnému zúženiu samostatného vyhľadávacieho oprávnenia súdu.

Za pozornosť stojí z druhej časti CSP aj výslovné zavedenie záverečnej reči strán konania (ku ktorej by malo prísť ešte pred vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania)[21], povinnosť súdu uviesť vždy v písomnom vyhotovení rozsudku mená a priezviská sudcov (§ 210 ods. 1 CSP[22]), ako aj to, že znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby bolo znalecké dokazovanie nariadené súdom (tzv. súkromný znalecký posudok), je postavený na tú istú úroveň ako znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, a to vtedy, ak okrem všetkých zákonom predpísaných náležitostí obsahuje i doložku o tom, že znalec vyhotovujúci súkromný znalecký posudok si bol vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (§ 201 ods. 2 CSP).

Tretia časť CSP je nazvaná „Osobitné procesné postupy“. V nej sú upravené napr. platobný rozkaz (opätovne i na tomto mieste ešte raz upozorňujeme na možnosť náhradného doručenia platobného rozkazu[23]), ale aj neodkladné a zabezpečovacie opatrenia (zabezpečovacím opatrením súd môže zriadiť záložné právo na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená). Neodkladné a zabezpečovacie opatrenia tvoria obdobu dnešných predbežných opatrení. K ich úprave sa ešte v tomto príspevku vrátime. CSP zachováva aj inštitút zabezpečenia dôkazu, v O.s.p. upravený v § 78 a nasledujúcich. V rámci tretej časti CSP je zaradený do druhého dielu tretej hlavy nazvaného „Iné opatrenia súdu“.

V druhej hlave tretej časti tvorca CSP reaguje na značný nárast sporov, v ktorom je jedna zo strán považovaná za slabšiu. Osobitne sú preto upravené spory spotrebiteľské, antidiskriminačné a pracovnoprávne. V tomto druhu sporov môže súd vykonať aj dôkaz, ktorý žalobca resp. slabšia strana nenavrhla, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 286 CSP, § 302 CSP, § 310 CSP). V pracovnoprávnych sporoch zamestnanec, v antidiskriminačných sporoch žalobca a v spotrebiteľských sporoch spotrebiteľ môžu pritom predložiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Je však zvláštne, že len pri spotrebiteľovi a žalobcovi v antidiskriminačnom spore (t.j. nie aj pri zamestnancovi) sa v návrhu CSP výslovne uvádza, že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania sa nepoužijú.[24]  Na strane druhej, len v pracovnoprávnom spore súd môže prisúdiť viac, ako bolo žalobou uplatnené (§ 314 ods. 2 CSP).

Tretia časť CSP upravuje aj rozsudky pre zmeškanie. Novinkou je možnosť vydania rozsudku pre zmeškanie žalobcu.[25] Rozsudky pre zmeškanie podľa návrhu CSP nemusia obsahovať odôvodnenie, hoci vzniká otázka, či by nemali obsahovať v rámci odôvodnenia aspoň špecifikáciu okolností, pre ktoré súd k rozsudku pre zmeškanie pristúpil, a to za účelom možnosti relevantne posúdiť oprávnenosť vydania rozsudku pre zmeškanie. Také posúdenie oprávnenosti daného rozsudku súdu prvej inštancie by však podľa znenia CSP bol oprávnený vykonať jedine Ústavný súd Slovenskej republiky na základe ústavnej sťažnosti strany, v neprospech ktorej bol rozsudok pre zmeškanie vydaný. Žiadny iný opravný prostriedok by totiž „k dispozícii“ nebol. CSP totiž v ustanovení § 348 odvolanie voči rozsudkom pre zmeškanie úplne vylučuje (čo je podstatný rozdiel v porovnaní s dnes platným O.s.p.[26]) a dovolanie pripúšťa len voči rozhodnutiam odvolacieho súdu. Objektívne vzaté, riziko, že brániť sa voči prípadnému svojvoľnému postupu zo strany súdu prvej inštancie, ktorý bezdôvodne vydá rozsudok pre zmeškanie, ktorý navyše nebude musieť byť ani nijako odôvodnený, bude pre poškodenú stranu možné na základe znenia návrhu CSP len prostredníctvom ústavnej sťažnosti, možno vnímať kriticky.

Štvrtá časť CSP obsahuje „Opravné prostriedky“ – odvolanie, žalobu na obnovu konania a dovolanie. Medzi opravnými prostriedkami v CSP už nie je mimoriadne dovolanie, prokurátor je však oprávnený podať nielen dovolanie, ale aj žalobu na obnovu konania a odvolanie v prípade, ak sa konanie začalo na jeho návrh alebo ak do konania vstúpil.[27] Vstúpiť do konania pritom môže aj po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť (§ 353 ods. 2 CSP). Odvolaniu a najmä dovolaniu sa budeme venovať i v ďalšom texte tohto príspevku, preto na tomto mieste už len spomenieme dve veci. Prvou je, že žalobu už nebude podľa CSP možné v odvolacom konaní meniť – na rozdiel od dnes platného O.s.p. Tou druhou je zmena lehoty na podanie dovolania – z jedného mesiaca podľa O.s.p. sa stanú dva.

Piata časť CSP obsahuje spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia. Je samozrejmé, že CSP by mal na základe daných ustanovení zrušiť v súčasnosti platný O.s.p. CSP by mal pritom nadobudnúť účinnosť rok od jeho vyhlásenia a mal by byť aplikovaný aj na konania začaté pred jeho účinnosťou. Samozrejme, právne účinky úkonov, ktoré nastanú ešte pred tým, ako CSP nadobudne účinnosť, by mali ostať zachované.

3/ Kritický pohľad na CSP

Význam tohto príspevku však nemá spočívať len v zrekapitulovaní obsahu CSP resp. v upozornení na určité zmeny v porovnaní s dnes platným Občianskym súdnym poriadkom. Aj s ohľadom na to, že návrh CSP je stále len v procese svojho prijímania, si tento príspevok dáva za cieľ najmä upozorniť na ustanovenia, ktoré môžu mať za následok nie celkom spravodlivé usporiadanie práv a povinností strán v určitých situáciách, resp. na tie ustanovenia, ktoré nereflektujú požiadavky odbornej verejnosti na zmenu dnes platnej právnej úpravy. Určité skutočnosti tohto druhu už boli načrtnuté aj v predchádzajúcom bode tohto príspevku. Ďalšie oblasti procesného práva, tak ako vyplývajú z navrhovaného znenia CSP, ktoré je podľa nás možné vnímať kritickejšie, analyzujeme v nasledujúcom texte. Samozrejme - bez nárokovania si bezvýhradnej správnosti ďalej uvedených záverov.

a/ Právna istota a precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí

Navrhované znenie CSP hneď vo svojom začiatku preferuje zásadu právnej istoty strán súdneho konania spočívajúcu v ich očakávaní, že ich spor bude rozhodnutý rovnakým spôsobom ako v predchádzajúcich prípadoch obdobného skutkového a právneho stavu. CSP v článku 2 odsek 1 dokonca spája z toho vyplývajúcu zásadu právnej istoty so spravodlivým a účinným riešením veci.[28]

Je rozhodne správne, že pripravovaný kódex stavia do popredia nevyhnutnosť jednotnosti rozhodovacej praxe súdov. Nezriedka sme totiž svedkami toho, že dva rozdielne senáty toho istého súdu rozhodnú v právne a skutkovo identických veciach rozdielne, rozhodovanie najvyšších súdnych autorít nevynímajúc.[29] Aj princíp právnej istoty je však potrebné formulovať v určitých hraniciach s prihliadnutím na to, že by nemal brániť rozvíjaniu právnej vedy, pokiaľ sa nové riešenie, hoc v rozpore s doterajšou judikatúrou, ukáže v príslušných právnych situáciách ako spravodlivejšie. Takýmto spôsobom sa to v našej právnej kultúre chápe a chápalo i v odborných kruhoch. V odbornej literatúre sa napr. záväznosť osobitne uverejňovaných stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vníma prakticky bez výnimky nie tak, že sudca rozhodujúci obdobnú právnu vec je povinný právny názor uvedený v danom stanovisku bez ďalšieho nasledovať, ale len do tej miery, že sudca je povinný jasne odôvodniť a uviesť argumentáciu, na základe ktorej sa od takého stanoviska odchyľuje. [30]

CSP však uvedenú problematiku chápe inak. Vyplýva to z článku 2 odsek 3 CSP nasledovného znenia:

V zmysle článku 2 ods. 3 CSP ak sa spor na základe prihliadnutia k prípadným skutkovým a právnym osobitostiam prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

Považujeme za otázne, či je možné hovoriť o „odklone“, pokiaľ sú v prípade skutkové a právne osobitosti, t.j. pokiaľ ide o prípad od judikatúry odlišný. O odklone je podľa nášho názoru možné hovoriť vtedy, ak je rozhodnutý odlišne súdny spor s rovnakým alebo obdobným právnym základom.

Čo je však podstatné, z článku 2 odsek 3 CSP vyplýva, že aby sa sudca mohol odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe, musí nájsť vo svojej právnej veci dostatočné skutkové a právne osobitosti (v nadväznosti na citovaný článok 2 odsek 3 CSP si je takýmto spôsobom zrejme potrebné vykladať i § 210 ods. 4 CSP[31]). Avšak v prípade, ak v prejednávanej veci nebudú relevantné skutkové a právne osobitosti v porovnaní s v minulosti prejednávanými spormi, nie je možné zo strany sudcu súdu prvej inštancie či senátu odvolacieho súdu rozhodnúť inak ako v prípade predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a to ani vtedy, pokiaľ by svoj právny názor patrične odôvodnili a pokiaľ by ich odôvodnenie a závery boli rozumnejšie a právne podrobnejšie ako závery, ktoré vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. CSP v navrhovanom znení teda vo svojej podstate priamo zavádza precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí.

Domnievame sa však, že by bolo pre budúci vývoj práva u nás škodou upierať sudcom súdu prvej inštancie a súdov odvolacích možnosť podieľať sa na sudcovskej tvorbe práva i v prípade, pokiaľ svoj názor patrične odôvodnia a výslovne sa s odlišnou judikatúrou i vysporiadajú. V slovenských podmienkach podľa nášho názoru nie je vhodné zakotvovať precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí bez akéhokoľvek oprávnenia sudcov na súde nižších inštancií zasahovať do vývoja výkladu práva.[32] V následne rozhodnutých sporoch totiž môže byť argumentácia účastníkov konania a ich právnych zástupcov iná, presnejšia a hlbšia, no podľa navrhovaného znenia CSP bude sudca oprávnený posúdiť takúto argumentáciu ako relevantnú len vtedy, pokiaľ v porovnaní s dovtedy rozhodnutými prípadmi nájde v tej svojej veci dostatočné „skutkové a právne osobitosti“.

Máme vedomosť, že nami kritizovaný prístup záväzného výkladu pre budúce situácie zodpovedá rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“), sp. zn. 1 Cdo 185/2006 (ktoré bolo osobitne publikované v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 41/2013), v ktorom NS SR uviedol, že jeho stanoviská by mali byť ostatnými súdmi akceptované.[33] Ide však o rozhodnutie výnimočné a právnym názorom uvedeným v odbornej literatúre nezodpovedajúce.[34] Podľa navrhovaného znenia CSP sa pritom bežný slovenský sudca dostane do polohy, kedy by mal len mechanicky opakovať právny názor najvyšších súdnych autorít, a to – ako už bolo uvedené - bez ohľadu i na argumentáciu strán v konaní, ktorá môže byť odlišná od argumentácie v predchádzajúcich právnych veciach. Aj Ústavný súd Českej republiky napríklad už dávnejšie uviedol, že sudca je viazaný zákonom, nie judikatúrou, hoc i ustálenou.[35] Interpretácia, ktorá neumožňuje sudcovi na súde prvej inštancie či senátu odvolacieho súdu odklon od doterajšej judikatúry ani v prípade jasného odôvodnenia a vysporiadania sa s daným právnym názorom (ako či chceme alebo nie vyplýva z článku 2 odsek 3 CSP), navyše zrejme už i zasahuje do nezávislosti sudcu konajúceho následne v obdobnej veci tak, ako dnes vyplýva z článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.[36]

Pritom v prípade, pokiaľ sa ustálená judikatúra v určitej veci ukáže ako nie najvhodnejšia, nepomáha ani ustanovenie § 43 CSP o tzv. Veľkom senáte Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nakoľko pokiaľ súd prvej i druhej inštancie budú s poukazom na vyššie citovaný článok 2 odsek 3 CSP povinní rozhodnúť v zmysle aktuálnej judikatúry, vec sa na NS SR a teda ani pred Veľký senát nemusí vôbec dostať[37].

S ohľadom na uvedené bolo Rekodifikačnej komisii autorom tohto príspevku dané na zváženie z článku 2 odsek 3 CSP vypustiť slová „na základe prihliadnutia k prípadným skutkovým a právnym osobitostiam individuálneho prípadu“. Pritom strana, v neprospech ktorej by bol „nový“ právny názor (t.j. odlišný od doterajšej judikatúry) zo strany senátu odvolacieho súdu vznesený (resp. vznesený už zo strany sudcu súdu prvej inštancie a odvolacím súdom následne „odobrený“), by mala následne automaticky prípustné dovolanie, ako vyplýva z ustanovenia § 410 ods. 1 CSP, ktoré novým spôsobom formuluje práve podmienky prípustnosti dovolania v špeciálnych tam uvedených situáciách.

Pozrime sa ako.

b/ Prípustnosť dovolania v špeciálnych situáciách

V zmysle § 410 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne alebo ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak.[38]

Ustanovenie § 410 ods. 1 CSP má vo svojej podstate nahradiť dnes platné ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. resp. § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. To znamená, ide o prípady rozhodnutí (resp. konaní, v ktorých boli vydané), ktoré síce nebudú obsahovať nedostatky resp. vady zakladajúce prípustnosť dovolania bez ďalšieho (tieto sú totiž uvedené v § 409 CSP, ktorým sa budeme takisto ešte zaoberať), avšak budú zakladať prípustnosť dovolania z dôvodu, že budú naplnené špecifické legislatívcom stanovené podmienky. Pre vysvetlenie, v dnes platnom O.s.p. [§ 238 ods. 1 resp. 239 ods. 1 písm. a)] je takouto špecifickou podmienkou prípustnosti dovolania napríklad rozdielnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Ako je pritom z citovaného § 410 ods. 1 CSP zrejmé, tieto „špecifické podmienky“ by sa v zmysle navrhovaného znenia CSP mali od právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku závažným spôsobom odlišovať.

Tvorca pripravovaného znenia CSP totiž poňal prípustnosť dovolania v uvedenom ustanovení prakticky výlučne v spojitosti s vyššie analyzovaným princípom právnej istoty. Evidentne sa pri tom významnou mierou inšpiroval dnes platnou českou právnou úpravou.[39] Avšak – v nadväznosti na v tomto príspevku vyššie analyzovanú precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí, t.j. v nadväznosti na článok 2 odsek 3 CSP – ani toto ustanovenie § 410 ods. 1 CSP podľa nášho názoru nebude samé osebe oprávňovať sudcu súdu prvej inštancie či senát odvolacieho súdu rozhodnúť aj za obdobných skutkových a právnych podmienok rozdielne od doterajšej judikatúry, hoci by sa i dostatočne s takou judikatúrou vo svojom odôvodnení vysporiadal. Na strane druhej, pokiaľ by tvorca CSP v článku 2 odsek 3 akceptoval možnosť súdu prvej inštancie či odvolacieho súdu rozhodnúť odlišne od doterajšej judikatúry aj za obdobných právnych a skutkových podmienok (samozrejme s nevyhnutným vysporiadaním sa s predchádzajúcou judikatúrou), tak ako navrhujeme vyššie, zakladal by v takom prípade § 410 ods. 1 CSP prípustnosť dovolania automaticky (viď tam uvedené „ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“).

Je zároveň potrebné uviesť, že ustanovenie § 410 ods. 1 CSP síce pripúšťa dovolanie aj v prípade, ak „má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“, zo znenia CSP však nie je zrejmé, v koho kompetencii bude posudzovať, že v príslušnej právnej veci ide práve o takú otázku, t.j. o otázku, ktorá by mala byť vyriešená „inak\". Vychádzajúc z analyzovaného znenia CSP, v kompetencii súdu prvej inštancie či odvolacieho súdu zrejme nie... Hoci česká právna úprava v § 239 Občanského soudního řádu – na rozdiel od CSP - výslovne uvádza, že „přípustnost dovolání (§ 237 až 238a) je oprávněn zkoumat jen dovolací soud“, máme za to, že to, či je dovolanie prípustné z dôvodu, že vec má byť vyriešená odlišne od ustálenej praxe, by nemalo vyplývať až z posúdenia dovolacím súdom. Ten by totiž musel v takom prípade hmotnoprávne posudzovať každé jedno podané dovolanie. Prípustnosť dovolania by však mala byť stanovená pokiaľ možno čo najjednoznačnejšie, t.j. tak, aby strany mohli už po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu aspoň približne predpokladať, do akej miery môže byť v ich veci dovolanie prípustné. Zároveň by prípustnosť dovolania mala byť stanovená  s prihliadnutím na to, aby bola ustanovená možnosť vstupovať do právoplatného rozhodnutia len za pomerne výnimočných resp. špecifických okolností.[40] Za týchto podmienok potom subjektom, ktorý bude hodnotiť, či má byť dovolacím súdom (predtým) vyriešená právna otázka posúdená inak, by mal byť nie dovolací, ale odvolací súd, pričom taký právny názor odvolacieho súdu (o potrebe odlišného rozhodnutia) by mal byť uvedený už priamo vo výrokovej časti jeho rozhodnutia.[41] 

Zároveň nie je zrejmé, z akého dôvodu je v § 410 ods. 1 CSP vypustená možnosť dovolania v prípade, ak sa rozhodnutie súdu prvej inštancie odlišuje od rozhodnutia odvolacieho súdu. Nakoniec, ponechanie prípustnosti dovolania v prípade uvedenej diformity pripúšťal aj schválený legislatívny zámer.[42] V novej právnej úprave by sme však navrhli ako rozhodujúcu vziať do úvahy nielen odlišnosť posledných rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu (ako je tomu dnes). S cieľom predísť situácii, kedy dovolanie nie je prípustné v prípade, ak sa síce posledné rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu zhodujú, avšak to len preto, že súd prvej inštancie po druhý (či ďalší) krát rozhodol inak už viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.[43]

Zároveň máme za to, že by bolo správne pripustiť dovolanie aj proti tým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktoré neboli prijaté jednomyseľne.

Pre úplnosť a zhrnutie vyššie uvedeného by teda bolo možné uvažovať napríklad o nasledovnom znení § 410 ods. 1 CSP:

 „Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré nebolo prijaté jednomyseľne. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvej inštancie. Dovolanie je prípustné tiež proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie rozhodol inak ako v skoršom rozhodnutí preto, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý skoršie rozhodnutie zrušil. Zároveň je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne alebo ak odvolací súd navrhol vo výroku svojho rozhodnutia pripustiť dovolanie z dôvodu, že vec je potrebné posúdiť odlišne od doterajšej praxe dovolacieho súdu.

c/ Nedostatočné odôvodnenie = prípustnosť dovolania?

Pokiaľ ustanovenie § 410 CSP hovorí o prípustnosti dovolania voči tam vymedzenej kategórii súdnych rozhodnutí, pričom tieto vymedzuje značne odlišne od dnes platnej právnej úpravy, ustanovenie § 409 CSP, ktoré uvádza podmienky prípustnosti dovolania vzťahujúce sa na každé rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádza a do značnej miery kopíruje dnes platné ustanovenie § 237 O.s.p.[44]

Návrh CSP pritom v otázke prípustnosti dovolania rieši k dnešnému dňu pomerne spornú právnu úpravu v súvislosti s výkladom pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“, ktorá je obsiahnutá v § 237 písm. f) O.s.p. Tento termín totiž dnes býva častokrát rôzne a žiaľ i účelovo vykladaný najmä v spojitosti s otázkou, či i v prípade nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia ide o odňatie možnosti konať pred súdom a teda či aj uvedený nedostatok rozhodnutia zakladá v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. prípustnosť dovolania alebo nie.[45] Preto je potrebné oceniť, že § 409 CSP sporný termín „odňatie možnosti konať pred súdom“ už neuvádza.[46]

V zmysle § 409 písm. f) CSP však dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces.  To znamená, v zmysle § 409 písm. f) CSP by nedostatočné odôvodnenie prípustnosť dovolania podľa nového kódexu už zakladať jednoznačne malo, keďže podľa platnej judikatúry nie je sporné, že v danom prípade ide o zásah do práva na spravodlivý súdny proces.[47]

Považujeme však za otázne, či je takáto úprava podmienok prípustnosti dovolania vhodná. Práve odvolanie sa na nedostatočné odôvodnenie totiž častokrát žiaľ umožňovalo a umožňuje dovolaciemu súdu založiť prípustnosť dovolania i v tých konkrétnych prípadoch, kedy sú rozhodnutia odvolacieho súdu odôvodnené postačujúco a kedy by dovolanie pri spravodlivom posúdení veci prípustné byť nemalo.[48] O takomto riziku svedčí v konečnom dôsledku i aktuálna odborná literatúra:

„...procesná možnosť vystaviť akékoľvek nemeritórne rozhodnutie odvolacieho súdu relevantnému dovolaciemu prieskumu vytvára značný priestor pre obštrukčné konanie a dubiózny procesný postup“.[49]

Navyše, posúdenie (ne)dostatočnosti odôvodnenia veci je a vždy bude častokrát značne subjektívne. I podľa aktuálnej judikatúry totiž platí, že „mieru naplnenia povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na právnu úpravu a konkrétny prípad, so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané.[50] Už vyššie sme pritom uvádzali, že prípustnosť dovolania ako de facto mimoriadneho opravného prostriedku[51] by mala byť formulovaná jasne a jednoznačne, a tak (čo možno najobjektívnejšie) by mali byť nastavené i kritéria pre jej posudzovanie.[52] To však v prípade, pokiaľ bude musieť dovolacím súdom byť posudzované odôvodnenie veci, nikdy platiť nebude. V prípade, ak jednoznačne pripustíme dovolanie s poukazom na nedostatok odôvodenia rozhodnutia odvolacieho súdu, de facto tým vytvoríme priestor pre štvorinštančné súdne konanie s neistým a subjektívne hodnoteným výsledkom; dané štyri stupne súdneho konania budú pozostávať zo súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu a Ústavného súdu SR.

Práve z uvedeného dôvodu bolo i Rekodifikačnej komisii dané na zváženie implementovať do ustanovenia § 412 CSP znenie, na základe ktorého by nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia prípustnosť dovolania automaticky bez ďalšieho nezakladalo.[53]

Aj v takom prípade by  samozrejme poškodenému subjektu stále zostávala možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý ťažiskovo v rámci svojej rozhodovacej činnosti posudzuje práve porušenie ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (samozrejme pokiaľ je také porušenie zo strany sťažovateľa namietané).[54]

Naostatok je možné poukázať i na rozhodnutie Ústavného súdu SR, III. ÚS 551/2012, zo dňa 30.01.2013, v zmysle ktorého by podľa väčšinového názoru senátov Ústavného súdu SR nedostatočné odôvodnenie veci prípustnosť dovolania v súčasnosti zakladať bez ďalšieho nemalo. Hoci, je potrebné z dôvodu objektívnosti uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzal pri uvedenom posúdení z platného znenia O.s.p., keďže nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia za odňatie možnosti konať pred súdom nepovažoval [§ 237 písm. f) O.s.p.].[55]

d/ Zmena strany v dovolacom konaní

S dovolacím konaním a jeho úpravou v CSP súvisí ešte jedna podstatná okolnosť, hoci na prvý pohľad v porovnaní s tými vyššie už analyzovanými nie až tak viditeľná. Ustanovenie § 426 ods. 2 CSP totiž v dovolacom konaní vylučuje zmenu subjektov konania.[56] Úplne prvý zverejnený návrh CSP pritom vylučoval zmenu strán aj v odvolacom konaní, no znenie, ktoré bolo predložené do MPK, uvedený nedostatok už neobsahovalo.[57] Všeobecne je pritom zmena subjektov definovaná v § 74 CSP, pričom v danom ustanovení uvedená právna úprava je podobná tej dnešnej, ako je obsiahnutá v § 92 ods. 2 a 3 O.s.p..[58]

Podľa dnes platného znenia O.s.p. je pritom zmena v osobe účastníka konania z dôvodu, že po rozhodnutí odvolacieho súdu nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, počas dovolacieho konania možná,[59] a túto možnosť pripúšťa aj odborná literatúra.[60]  Ani v schválenom legislatívnom zámere sme si pritom nevšimli dôvod, pre ktorý by malo dôjsť k odlišnej úprave a zmenu subjektov (strán) konania už počas dovolacieho konania v CSP nepripustiť.[61]

Ako argument pre zachovanie terajšej úpravy je v tejto súvislosti nevyhnutné poukázať aj na ďalšie súvisiace ustanovenia CSP. Máme na mysli najmä § 445 CSP (podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté – pre vysvetlenie, nové rozhodnutie je rozhodnutie odvolacieho súdu alebo súdu prvej inštancie, ktoré nasleduje po vrátení veci zo strany dovolacieho súdu), § 218 ods. 1 CSP (z ktorého vyplýva, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný aj pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ibaže by bolo stanovené inak) a § 432 ods. 2 CSP (v zmysle ktorého dovolací súd môže na návrh odložiť právne účinky napadnutého rozhodnutia, avšak právne vzťahy niekoho iného než strany sporu nemôžu byť týmto dotknuté).

Na základe uvedených ustanovení, pokiaľ dôjde napr. k prevodu alebo k prechodu práva počas dovolacieho konania, strana, ktorá podala dovolanie, si pravdepodobne nepomôže, hoci by dovolací súd jej dovolanie vyhodnotil ako opodstatnené a na základe toho zrušil právoplatné rozhodnutie a vec vrátil odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko nebude mať dosah na postavenie tretej osoby, ktorá nadobudla uvedené právo ešte počas dovolacieho konania. Pri dnes platnom znení O.s.p. by mala možnosť navrhnúť zmenu účastníka počas dovolacieho konania tak, aby sa rozhodnutie dovolacieho súdu vzťahovalo na tretiu osobu a teda túto tretiu osobu i zaväzovalo, čo však podľa navrhovaného § 426 ods. 2 CSP už urobiť nebude môcť. CSP síce v ustanovení § 218 ods. 2 rozširuje v určitých prípadoch záväznosť rozhodnutia i na osoby, ktoré neboli priamymi účastníkmi súdneho konania[62], predmetný § 218 ods. 2 CSP sa však pravdepodobne na dovolacie konanie nebude vzťahovať (súdiac podľa znenia § 218 ods. 2 CSP, v ktorom aplikácia uvedeného ustanovenia na dovolanie uvedená nie je - na rozdiel napr. od dnes platného § 44a O.s.p.[63]).

S ohľadom na uvedené stojí za zváženie pripustiť možnosť zmeny v okruhu strán konania naďalej (rovnako ako dnes) i v dovolacom konaní.

e/ Rozhodnutie o prerušení konania a možnosť jeho nápravy

Schválený legislatívny zámer v rámci koncepčných východísk novej právnej úpravy sporového konania uvádza, že „riadnym opravným prostriedkom bude naďalej odvolanie založené na apelačnom princípe, avšak podstatne revidované so zreteľom na jeho zefektívnenie“. Rovnako na inom mieste toho istého dokumentu je uvedené, že „možno ďalej uvažovať o modifikácii rozhodnutí, proti ktorým odvolanie nie je prípustné“. Ako vyplynie z ďalej uvedeného, tvorca CSP si uvedené vzal za svoje – pomerne prekvapujúco – aj pri rozhodnutiach o prerušení konania (prerušenie konania je v CSP upravené v § 153 až § 156).

Autori pripravovaného CSP mali nesporne záujem, aby sa návrhy na prerušenie konania podané niektorou zo strán nezneužívali za účelom oddialenia rozhodnutia vo veci samej, ako sa to deje v niektorých prípadoch v súčasnosti. Práve z tohto dôvodu zrejme ustanovenie § 153 ods. 3 CSP uvádza, že o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne (až) spolu s rozhodnutím vo veci samej. Túto skutočnosť je potrebné hodnotiť jednoznačne pozitívne.

Nie je však zrejmé, z akého dôvodu je v návrhu CSP úplne vylúčená možnosť prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie o prerušení konania odvolacím súdom[64], a to hneď v dvoch  rovinách.

Tou prvou je prípad, kedy strana, ktorá návrh na prerušenie konania podávala, nie je na súde prvej inštancie úspešná nielen čo do návrhu na prerušenie konania (ktorý by bol zamietnutý), ale súčasne ani v konaní o veci samej. Taká strana totiž nebude zrejme môcť v rámci svojho odvolania poukazovať na nesprávne rozhodnutie o otázke prerušenia konania. CSP síce obsahuje ustanovenie § 357 ods. 2, v zmysle ktorého odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 357 ods. 1 CSP [65]. Avšak - v prípade zamietnutia návrhu na prerušenie konania by v nadväznosti na § 153 ods. 3 CSP nešlo o rozhodnutie, ktoré by predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej[66], a teda v takom prípade by zrejme nebolo možné aplikovať § 357 ods. 2 CSP.

Tou druhou rovinou je nemožnosť podať odvolanie aj voči opačnému uzneseniu súdu prvej inštancie, t.j. takému, na základe ktorého bude konanie prerušené. Takáto úprava je podľa nášho názoru veľmi nebezpečná a „dovoľuje“ sudcom na súde prvej inštancie znefunkčniť celé konanie, a to aj vtedy, kedy na to v skutočnosti nebude vôbec dôvod. Bez toho, aby mala strana, ktorá o prerušenie konania nestojí, vôbec možnosť uvedené prerušenie konania namietať.

Tým, že by sa do ustanovenia § 349 ods. 1 CSP medzi ostatné uznesenia, voči ktorým je prípustné odvolanie, doplnilo i uznesenie o otázke prerušenia konania (a to či už tých, na základe ktorých by sa konania prerušovali, alebo tých, na základe ktorých by sa návrhy na prerušenie konania zamietali), by sa pritom súdne konanie nijako nespomalilo, nakoľko v prípade, ak by súd prvej inštancie mal záujem návrh na prerušenie konania zamietnuť, rozhodoval by v zmysle § 153 ods. 3 CSP až súčasne s rozhodnutím vo veci samej, t.j. odvolanie voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania by strana konania podávala takisto až spolu s odvolaním voči rozhodnutiu vo veci samej. Zároveň by však mala možnosť podať odvolanie hneď v prípade, pokiaľ by súd prvej inštancie konanie prerušil, t.j. mala by možnosť nápravy v prípade, keby prerušenie konania zo strany súdu prvej inštancie bolo nedôvodné.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné uviesť, že odvolanie voči ktorémukoľvek rozhodnutiu je podľa navrhovaného znenia CSP možné odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 357 ods. 1 CSP.[67] Súd prvej inštancie však pri voľbe či konanie prerušiť alebo nie len volí medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi postupmi a ide o taký jeho procesný postup, ktorý je zákonom dovolený.[68] To znamená, voľba jedného z uvedených postupov ešte nemusí znamenať, že rozhodnutie súdu napr. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania by malo mať hneď vadu uvedenú v ustanovení § 357 ods. 1 CSP. Osvedčuje to i dnes platné znenie Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva, že obmedzenie odvolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 205 ods. 2 O.s.p. platí len pre rozsudok alebo uznesenie vydané vo veci samej, nie však pre procesné rozhodnutie, voči ktorému je možné podať podľa dnes platného znenia Občianskeho súdneho poriadku odvolanie bez obmedzenia zákonom stanovenými dôvodmi.

Na základe uvedeného v prípade, pokiaľ by bola v CSP pripustená možnosť podať odvolanie voči rozhodnutiam o prerušení konania, malo by CSP i zakotviť, že odvolateľ pri odvolaní voči takémuto druhu rozhodnutia nie je viazaný dôvodmi odvolania uvedenými v § 357 ods. 1 CSP.

Zároveň by mal CSP za predpokladu pripustenia odvolania voči rozhodnutiam o prerušení konania jednoznačne uviesť, že v prípade ak je podané odvolanie tak voči rozhodnutiu vo veci samej ako aj voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, má dôvodnosť odvolania voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania za následok aj zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej.[69]

f/ Právo odporcu brániť sa pri nariadení neodkladného opatrenia odvolacím súdom

Úprava neodkladných a zabezpečovacích opatrení uvedená v tretej hlave tretej časti CSP je v podstate obdobou dnes platných predbežných opatrení (všetky spolu ďalej v texte aj len ako „opatrenie“). Napriek tomu je však potrebné podotknúť, že tvorca CSP zatiaľ nevyužil možnosť, a to veľmi žiadanú možnosť, spraviť niečo so značne kritizovanou otázkou súčasnej právnej úpravy, t.j. s tým, že strana, voči ktorej je opatrenie nariaďované, nemá možnosť sa v prípade, že opatrenie je nariaďované až súdom odvolacím, voči  nariadenému opatreniu adekvátne brániť. Tak z dnes účinného ustanovenia § 75 ods. 8 O.s.p., ako aj z navrhovaného znenia § 325 ods. 1 CSP[70] totiž vyplýva, že súd strane, voči ktorej je opatrenie až odvolacím súdom nariaďované, doručuje uznesenie odvolacieho súdu o nariadení takého opatrenia až v čase resp. za podmienok, kedy nie je proti takému rozhodnutiu prípustný riadny opravný prostriedok. A to bez toho, aby mala do toho času táto strana, voči ktorej je opatrenie nariaďované, sa k návrhu druhej strany možnosť akýmkoľvek spôsobom vyjadriť resp. rozhodovanie o opatrení akokoľvek ovplyvniť (ibaže by úplnou náhodou bola nahliadnuť do súdneho spisu).

V tejto súvislosti je vhodné poukázať na nález Ústavného súdu Českej republiky, Pl. ÚS 16/09 zo dňa 19.01.2010, ktorý k obdobnej právnej úprave v Českej republike uviedol nasledovné:

„Ústavní soud konstatuje, že současná právní úprava nevytváří procesní prostor pro účastníka řízení, jemuž je v důsledku změny usnesení soudu prvního stupně odvolacím soudem ... stanovena předběžným opatřením povinnost, aby mohl v obdobném rozsahu jako žalobce chránit svá práva v řízení pred soudem. V důsledku právní úpravy je tak na úrovni jednoduchého (podústavního) práva založen rozpor s ústavní zásadou rovnosti účastníků řízení, což může v případě aplikace této právní úpravy vést k porušení základního práva účastníka řízení plynoucího z uvedené zásady. ....

...V případě, že soud prvního stupně nevyhověl alespoň částečně návrhu na nařízení předběžného opatření, však právě nemožnost kasace tohto rozhodnutí odvolacím soudem při absenci jiného prostředku ochrany práva žalovaného účastníka řízení brání poskytnutí ochrany jeho základnímu právu v řízení před obecnými soudy ve smyslu čl. 4 Ústavy. Napadené ustanovení je tedy z výše uvedených důvodů v rozporu se zásadou rovnosti účastníků řízení podle čl. 37 odst. 3 Listiny a současně čl. 6 odst. 1 Úmluvy.“

Aby bolo jasné, nevadí nám, že návrh na nariadenia opatrenia nie je druhej strane vôbec doručovaný. Práve naopak, je to logické, keďže musí existovať legitímny záujem predísť tomu, aby strana, voči ktorej návrh na nariadenie opatrenia smeruje, nezačala ešte pred jeho nariadením uskutočňovať kroky, ktorým má práve nariadené opatrenie predísť (t.j. napr. mariť budúci výkon rozhodnutia). Je však rozhodne nesprávne, aby legislatíva umožňovala situáciu, v ktorej sa dotknutá strana nemá možnosť adekvátnym spôsobom voči už nariadenému (a i vykonateľnému) opatreniu brániť.

Uvedený problém pritom nerieši ani ustanovenie § 328 CSP, ktoré je obdobou dnes platného § 77 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého súd na návrh opatrenie zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Poukážme pritom opäť na vyššie už citovaný nález Ústavného súdu Českej republiky:

Za priměřený procesní prostředek nelze považovat ani případný podnět ke zrušení předběžného opatření soudem ve smyslu § 77 odst. 2 občanského soudního řádu. Toto ustanovení v podstatě podmiňuje trvání předběžného opatření trváním důvodů, pro které bylo nařízeno. Soud je podle tohto ustanovení povinen předběžné opatření zrušit, pokud podle jeho názoru pominou důvody jeho nařízení. Již z uvedeného je zřejmé, že jakýkoliv podnět ve vztahu k soudu by nemohl docílit přezkoumání zákonnosti předběžného opatření v době jeho nařízení, neboť podle uvedeného ustanovení soud posuzuje aktuální trvání těchto podmínek, a nikoliv to, zda tyto podmínky byly dány v době nařízení.

Vyššie uvedené skutočnosti pritom boli v poslednom čase predmetom kritiky tak v českej[71] ako aj v slovenskej odbornej literatúre.[72] Navrhované znenie CSP pritom negatívny súčasný stav nielenže nerieši, ale ho žiaľ nepriamo i umocňuje, keď z druhej vety ustanovenia § 330 ods. 1 CSP priamo vyplýva, že opatrenie môže byť nariadené aj bez toho, aby bola strana, v prospech ktorej je opatrenie nariadené, povinná podať návrh vo veci samej.[73] Jedinou možnosťou druhej strany, v neprospech ktorej je opatrenie nariadené, je v takom prípade v zmysle § 331 CSP začať osobitné súdne konanie na základe vlastného a samostatného návrhu.[74] Daný právny prostriedok však v žiadnom prípade nie je možné považovať za adekvátny pre ochranu práv tej strany, ktorá sa o nariaďovanom opatrení dozvedela až v momente, kedy jej bolo doručené uznesenie odvolacieho súdu. Rovnako nie je náležité považovať za adekvátnu obranu možnosť brániť sa voči nariadenému opatreniu podaním dovolania či ústavnej sťažnosti, nakoľko ide o mimoriadne procesné prostriedky, ktorých úspech sa môže dostaviť až v dlhšom časovom horizonte.

Riešenie daného negatívneho stavu možno nájsť v nemeckej právnej úprave, ktorou sa podrobne zaoberal v českom odbornom periodiku V. Hrnčiřík. Z dôvodu komplexnosti si dovoľujeme z jeho príspevku priamo odcitovať[75]:

Jestliže je o předběžném opatření rozhodnuto bez ústního jednání, což se děje usnesením, je odpůrci dán opravný prostředek, tzv. Widerspruch (odpor)... Z hlediska skoumané problematiky je rozhodující, jakým způsobem je v SRN upraven odpor.  Odpor směrující proti prozatímnímu opatření vydanému bez ústního jednání (tj. ve formě usnesení) vede k přezkumu na základě ústního jednání, aníž by ovšem měl odkladný účinek. Odpor směřuje ke zrušení či změně vydaného prozatímního opatření. O odporech obecně v německém právu rozhoduje ten soud, který je vydal, ať již to byl soud první či druhé instance, avšak v případě prozatímního opatření zastáva jednoznačně převažující názorový proud stanovisko, že soud první instance je příslušný k rozhodnutí o podaném odporu i tam, kde prozatimní opatření vydal odvolací soud[76], čímž je otevřena možnost dalšího přezkumu v řízení o odvolání. Po podání odporu je o prozatímním opatření v podstatě znovu rozhodováno; soud není vázán zjištěními (odůvodněními) obsaženými v napadeném rozhodnutí. Rozhodující pro rozhodnutí o odporu je stav, který je dán ke konci ústního jednání konaného na základě podaného odporu.[77] Již výše bylo řečeno, že důvodem zrušení předběžného opatření může být jak to, že vůbec nemělo být vydáno, tak to, že v důsledku skutečností nastalých po vydání předběžného opatření toto předběžné opatření není po právu (např. v důsledku hmotněprávních úkonů jako splnění, odstoupení od smlouvy a pod.). Rozhodnutí o odporu se může též zakládat na nových důkazech a tvrzeních jak ze strany odpůrce, tak navrhovatele. Rovněž v řízení o odporu se uplatní zásada, že rozhodné okolnosti stačí osvědčit, což je zásada platící jak pro navrhovatele, tak odpůrce. Rozhodnutí vydané na základě ústního jednání je přijímáno formou rozsudku. Pokud dojde ke zrušení prozatímního opatření, dochází zároveň k zamítnutí návrhu na vydání prozatímního opatření. Podstatné je, že proti rozsudku vydanému v řízení o odporu je ve vztahu k oběma stranám řízení přípustné odvolání.[78]

Čo si z toho vziať a čo nie? V ďalšom texte sa pokúsime načrtnúť hlavné črty právnej úpravy, ktorá by mohla nahradiť tú súčasnú v O.s.p. resp. tú navrhovanú v predloženom návrhu CSP. Je treba pritom vychádzať z toho, že je potrebné ponechať na jednej strane takú právnu úpravu, na základe ktorej sa strana, v neprospech ktorej bude opatrenie nariadené, o návrhu na nariadenie opatrenia pred jeho nariadením nedozvie, avšak zároveň na strane druhej zaviesť takú právnu úpravu, ktorá takej strane po nariadení opatrenia, hoc i zo strany odvolacieho súdu, zabezpečí adekvátne možnosti rovnako rýchlej a účinnej obrany, a to (aj) s možnosťou poukazovať na fakt, že dôvody pre nariadené opatrenie ani v čase jeho nariadenia neexistovali.

Podľa nášho názoru riešením môže byť pri novej úprave v CSP zavedenie obdobného inštitútu ako v nemeckom práve v prípade inštitútu nazvaného „odpor“, využitím ktorého dostáva strana, ktorá je nariadeným opatrením dotknutá, možnosť hneď v danom konaní za rovnakých podmienok dosiahnuť zrušenie opatrenia, a to – ako už bolo uvedené - nielen pre to, že dôvody nariadeného opatrenia už neexistujú, ale aj preto, že dôvody nariadeného opatrenia ani v čase jeho nariadenia neexistovali. Z dôvodu zaužívania pojmu „odpor“ v súčasnej (O.s.p.) ale aj navrhovanej (CSP) právnej úprave v inom význame ako v prípade Nemecka, volajme daný inštitút, ktorým by sa strana voči nariadenému opatreniu bránila, v ďalšom texte napr. pojmom „opozícia“.  Stranu, ktorá podáva návrh na opatrenie, budeme v ďalšom texte pre zjednodušenie volať „navrhovateľ“, a druhú stranu „odporca“.

Rovnako ako v nemeckej právnej úprave by o opozícii, podanej odporcom, rozhodoval súd prvej inštancie, a to bez ohľadu na to, súd ktorej inštancie by opozíciou napadnuté opatrenie vydal. O opozícii by bol súd povinný rozhodnúť v lehote 30 dní odo dňa jej podania. Súd rozhodujúci o opozícii by nebol viazaný zisteniami a právnymi závermi uvedenými v rozhodnutí, ktorým bolo predtým opatrenie nariadené. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o opozícii by následne bolo prípustné odvolanie na odvolací súd. Je potrebné zdôrazniť, že zavedením opozície by nijako nebola dotknutá strana, v prospech ktorej opatrenie bolo vydané, nakoľko opatrenie je vykonateľné v zmysle CSP už momentom jeho doručenia (§ 326 CSP[79]), resp. v zmysle dnes platnej úpravy najneskôr uplynutím lehoty na plnenie uvedenej v príslušnom uznesení (§ 171 O.s.p.). Podanie opozície by teda nemalo odkladný účinok. Na rozdiel od dnes platnej a i navrhovanej právnej úpravy by však týmto inštitútom odporca dostal adekvátnu možnosť brániť sa voči opatreniu aj v prípade, pokiaľ by bolo nariadené až zo strany odvolacieho súdu.

Zavedením inštitútu opozície by bolo možné vypustiť z právneho poriadku možnosť odvolania odporcu voči uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo opatrenie nariadené. Navrhovateľ by bol však oprávnený podať odvolanie voči takému uzneseniu súdu prvej inštancie naďalej v prípade, pokiaľ by navrhovanému opatreniu bolo vyhovené len čiastočne. O takom odvolaní by rozhodoval odvolací súd, avšak v prípade, že by bola podaná voči nariadenému opatreniu i opozícia zo strany odporcu, vec by bola postúpená na odvolací súd až po tom, čo by súd prvej inštancie rozhodol o opozícii. Ak by pritom na základe opozície odporcu súd prvej inštancie zrušil či čo i len čiastočne obmedzil opatrenie nariadené svojim predchádzajúcim rozhodnutím, navrhovateľ by bol v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o opozícii oprávnený doplniť dôvody, pre ktoré by podľa jeho názoru malo byť návrhu na nariadenie opatrenia v celosti vyhovené, a to aj s prihliadnutím na medzitým zo strany odporcu v opozícii predložené argumenty.

Berúc v úvahu vyťaženosť slovenských súdov by – na rozdiel od nemeckej úpravy – bolo možné rozhodnúť o opozícii aj bez nariadenia pojednávania len na základe písomných vyjadrení a listinných dôkazov a – opätovne na rozdiel od nemeckej úpravy – by sa rozhodovalo samozrejme uznesením, a nie rozsudkom. Z dôvodu rovnosti strán by pritom aj pre úspech opozície – rovnako ako pre nariadenie opatrenia - bolo postačujúce zo strany odporcu „len“ osvedčiť skutočnosti, pre ktoré nariadené opatrenie nemalo byť vydané resp. pre ktoré je ho potrebné zrušiť.

Namietať, že dôvody pre nariadenie opatrenia v čase jeho vydania neexistovali, by mohlo byť prostredníctvom opozície možné v lehote 15 dní odo dňa, kedy bolo uznesenie o opatrení odporcovi doručené. Po uplynutí uvedenej lehoty by odporca mohol opozíciu použiť už len s poukazom na to, že dôvody pre nariadenie opatrenia pominuli,  resp. že už neexistujú.

Inštitút opozície by za uvedených podmienok bol odporca oprávnený využiť bez ohľadu na to, či by súd po nariadení opatrenia konal aj vo veci samej alebo nie (z dôvodu, že by súd navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej neurčil a teda aplikoval by postup v zmysle poslednej vety § 330 ods. 1 CSP). Pre prípad, že by súd navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej neurčil by sa však ponechala možnosť žaloby odporcu toho času uvedenej v ustanovení § 331 CSP, táto by však bola prípustná až po plnohodnotnom využití inštitútu opozície a o takej žalobe by už súd nerozhodoval prednostne (t.j. nie do 30 dní ako v prípade opozície) a pre jej úspech by už nestačilo len osvedčiť skutočnosti tvrdené odporcom, ale bolo by ich potrebné už i preukazovať.

V prípade, ak by súd spolu s opatrením určil navrhovateľovi lehotu pre podanie návrhu vo veci samej a táto by podaná nebola, zrušil by následne opatrenie aj bez návrhu. Rovnako by mohli primerane ostať v platnosti i spôsoby zániku opatrenia, dnes uvedené v § 327 a nasl. CSP (ako napr. zrušenie opatrenia v prípade neúspechu navrhovateľa v konaní vo veci samej a pod.).

Vyššie uvedené bolo len nesmelou snahou o náčrt úpravy, ktorá by mohla vyriešiť poškodenie práv odporcu v prípade, kedy je opatrenie nariadené až odvolacím súdom. Totiž, povedané ad absurdum, pokiaľ odporcovi dnes ale ani v navrhovanom CSP nedávame možnosť adekvátne sa brániť voči opatreniu nariadenému až odvolacím súdom, načo mu ju vlastne prostredníctvom možnosti podať odvolanie poskytujeme v prípade, pokiaľ je opatrenie nariadené už súdom prvej inštancie? Robiť možné uplatnenie práv zo strany odporcu závislým od skutočnosti, súd ktorej inštancie opatrenie nariadi, je predsa celkom nelogické. Máme preto za to, že nami v základoch načrtnutá úprava by bola nesporne spravodlivejšia ako tá, ktorá je aktuálne v CSP navrhovaná a ktorá nedáva odporcovi žiadnu adekvátnu možnosť obrany v prípade, pokiaľ je opatrenie nariadené až súdom odvolacím.

4/ Záverom

Námety na zmenu navrhovaného znenia CSP, ako sú uvedené v predchádzajúcom bode 3/ tohto príspevku, boli (mimo iných) na konci augusta 2014 zaslané na zváženie i Rekodifikačnej komisii či Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.[80] Neskromne povedané, teoreticky preto nie je možné vylúčiť, že v čase publikovania tohto príspevku je aj na ich základe pripravované znenie CSP už odlišné. A ak nie, snáď aj tento príspevok rozprúdi na príslušných miestach diskusiu, ktorá nakoniec prispeje k prijatiu takého znenia, ktoré bude v konečnom dôsledku prospešným a spravodlivým riešením pre všetky strany civilného sporového konania.   




[1] Kompletné znenie návrhu CSP, tak ako bolo predložené do MPK, je dostupné na webovom portáli právnych predpisov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky:

https://lt.justice.gov.sk/Document/DocumentDetails.aspx?instEID=-1&matEID=7581&docEID=383879&docFormEID=-1&docTypeEID=1&langEID=1

[2] V zmysle článku 2 ods. 1 CSP účelom tohto zákona je spravodlivá a účinná ochrana ohrozených alebo porušených práv tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. V zmysle článku 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.  V zmysle článku 2 ods. 3 CSP ak sa spor na základe prihliadnutia k prípadným skutkovým a právnym osobitostiam prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

[3] V zmysle článku 4 ods. 1 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, posúdi sa právna vec podľa toho ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. V zmysle článku 4 ods. 2 CSP ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

[4] Jedno z najvýznamnejších ustanovení dnešného O.s.p. súvisiace s návrhom na začatie konania - § 80 O.s.p. [„Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä: a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.“], je pre účely sporového konania v CSP formulované v rámci ustanovenia § 129 nazvaného „Obsah žaloby“ nasledovne: „Žalobou možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä: a) o splnení povinnosti; b) o nároku na vyporiadanie práv a povinností strán, kde určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z právneho predpisu; c) o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu; d) o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu”.

[5] V zmysle § 145 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

[6] V zmysle § 144 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas; prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V zmysle § 144 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.  V zmysle § 144 ods. 3 CSP ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

[7] V zmysle § 158 ods. 3 CSP v prípade, že uplatnený nárok žalovaný v celom rozsahu neuzná alebo súd neurobí iné vhodné opatrenia, doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk a umožní mu vyjadriť sa v určenej lehote. Žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť, o čom žalobcu poučí (§ 144).

[8] V zmysle § 174 ods. 2 CSP od advokáta možno s výnimkou dôvodov, ku ktorým došlo krátko pred pojednávaním, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom. Od subjektu možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal pre ďalšie pojednávanie zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu.

[9] V zmysle § 142 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V zmysle § 142 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach; inak je popretie neúčinné.

[10] V zmysle § 207 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania; v prípadoch kedy sa uznesenie o skončení dokazovania nevyhlási, je rozhodujúci stav v čase vydania rozsudku.

[11] V zmysle § 80 ods. 1 CSP strana sporu môže osobe, ktorá má právny záujem na výsledku sporu, oznámiť, že sa vedie spor a vyzvať ju, aby ako intervenient vstúpila do konania.

[12] V zmysle § 81 ods. 2 CSP ak osoba, ktorej bol spor oznámený, do konania ako intervenient nevstúpi, nemôže strane namietať, že právoplatne skončený spor bol nesprávne rozhodnutý (pozn. - výnimky z uvedeného pravidla ustanovuje § 81 ods. 3 CSP).

[13] Ide o zákon o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente).

[14] V zmysle § 100 ods. 1 CSP ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu a ak adresát neuviedol inú adresu pre doručovanie, doručuje súd písomnosti: a) fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky; alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca; b) fyzickej osobe podnikateľovi na adresu miesta podnikania alebo sídla zapísanú v živnostenskom registri alebo inom verejnom registri; c) právnickej osobe na adresu sídla zapísaného v obchodnom registri alebo inom verejnom registri. V zmysle § 100 ods. 2 CSP strana si môže zvoliť zástupcu pre doručovanie.

V zmysle § 104 ods. 1 CSP do vlastných rúk sa doručuje tak, že adresát potvrdí prijatie písomnosti na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“); údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Doručenka je verejnou listinou. V zmysle § 104 ods. 2 CSP do vlastných rúk sa doručujú písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a písomnosti, pri ktorých to nariadi súd. V zmysle § 104 ods. 3 CSP ak nie je možné doručiť písomnosť na adresu podľa § 100, písomnosť sa považuje po troch dňoch  od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.

[15] V zmysle § 254 CSP platobný rozkaz sa doručuje do vlastných rúk. Nemožnosť uplatnenia fikcie doručenia pri platobnom rozkaze CSP neuvádza. Z toho vyplýva, že i pri platobnom rozkaze bude možné aplikovať tzv. náhradné doručenie v zmysle § 104 ods. 3 CSP. K tomu citujeme aj priamo predsedu Rekodifikačnej komisie, doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD. z rozhovoru, ktorý poskytol a autorizoval webovému fóru Právna revue: Doteraz sme boli zvyknutí, že platobný rozkaz sa musel doručiť do vlastných rúk, fikcia sa uplatniť nemohla. Najväčším problémom slovenského súdnictva však je práve doručovanie. Preto nemožno tento inštitút v rekodifikácii obísť. Možnosti ako vyriešiť tento problém sú však veľmi limitované. My sme sa rozhodli pre tú, že každý má v zmysle Zákona o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky na Slovensku niekde zapísaný trvalý pobyt. Tento zákon jednoznačne zavádza kritériá, že každý je zodpovedný za údaje, ktoré má v tomto registri zapísané. Samozrejme, v súvislosti s doručovaním platobného rozkazu ide o možno prísnejší režim, než na aký sme zvyknutí, no doterajšie ohlasy odbornej verejnosti sú viac ako pozitívne.”– celé znenie rozhovoru pozri na http://www.pravnarevue.sk/doc-stevcek-ide-o-rekodifikaciu-civilneho-prostredia/

[17] V zmysle § 130 CSP ak žalobca podal žalobu, no z tvrdených skutočností je po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne nedôvodná, môže ho súd vyzvať na jej späťvzatie. Za týmto účelom môže súd žalobcu vyslúchnuť.

[18] V zmysle § 251 ods. 1 CSP o nároku na  náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V zmysle § 251 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti veci samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

[19] V zmysle § 385 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie platia i pre odvolacie konanie. V zmysle § 385 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. V zmysle § 385 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

[20] V zmysle § 442 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie platia primerane pre dovolacie konanie. V zmysle § 442 ods. 2 CSP ak dovolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a o nároku na náhradu trov dovolacieho konania. V zmysle § 442 ods. 3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.

[21] V zmysle § 173 CSP ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nemieni vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

[22] Mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci by mali byť uvedené i pri rozhodnutí odvolacieho súdu, a to v zmysle § 383 ods. 2 CSP. Je však zvláštne, z akého dôvodu už z CSP jednoznačne nevyplýva povinnosť špecifikácie mien a priezvisk sudcov aj pri rozhodnutí dovolacieho súdu. V zmysle § 439 ods. 2 CSP sa totiž na písomné vyhotovenie rozhodnutia dovolacieho súdu primerane vzťahuje ustanovenie § 383 ods. 3 a 4 CSP, no ustanovenie § 383 ods. 2 CSP sa už nespomína...

[23] K tomu pozri poznámku pod čiarou číslo 15.

[24] K tomu pozri § 287 CSP, § 303 CSP, § 311 CSP.

[25] V zmysle § 267 CSP súd môže po nariadení pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie, ak

a) sa žalobca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a

b) žalobca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.

[26] V zmysle § 348 CSP odvolanie nie je prípustné proti rozsudku pre zmeškanie a proti rozsudku vydanému na základe uznania alebo vzdania sa nároku. Ide teda o podstatný rozdiel s dnes účinným § 202 ods. 1 O.s.p., ktorý umožňuje podať odvolanie voči uvedeným druhom rozsudkov z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia, alebo z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

[27] K tomu pozri § 353 ods. 1 CSP, § 391 CSP a § 415 CSP.

[28] Celé znenie článku 2 CSP pozri v poznámke pod čiarou číslo 2.

[29] K tomu pozri napr. editorial JUDr. Mareka Valachoviča v Bulletine slovenskej advokácie: „Mnohokrát sa nedá spoľahnúť nielen na dikciu zákona, ale ani na jeho výklad súdmi. Nie je štandardné, ak na tú istú právnu otázku dva senáty toho istého súdu poskytnú dva diametrálne odlišné právne názory.“ – Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 7-8, s. 1.

[30] Pozri napr. BOBEK, M. – KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 112; MAJERSKÝ, R.: Zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike; Justičná revue, 59, 2007, č. 12, s. 1596; ĽALÍK, T.: O sudcovskej tvorbe práva; Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s. 14-15 alebo PIPA, M.: Judikatúra a stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. In: Hamuľák,O. (ed.): Fenomén judikatury v právu. Sborník z konference Olomoucké debaty mladých právníků 2009. Praha: Leges, 2010, s. 72.

[31] V zmysle § 210 ods. 4 CSP ak sa súd odchýli od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

[32] Autor si na tomto mieste dovoľuje dať za príklad otázku následkov odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností. Napriek tomu, že v odbornej literatúre za posledné obdobie začína v značnej miere prevažovať názor o vhodnosti len obligačno-právnych následkov odstúpenia (poukázať je možné nielen na príspevok autora uverejnený v tomto časopise v čísle 10/2013, ale aj na príspevky ďalších autorov uverejnené takisto v tomto či ďalšom odbornom periodiku: DRÁČOVÁ, J.: Ad: Účinky odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti a zápis odstúpenia od zmluvy do katastra nehnuteľností – záver diskusie; Bulletin slovenskej advokácie, 19, 2013, č. 3, s. 10-12; BAKO, M.: O účinkoch odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľnosti; Justičná revue, 65, 2013, č. 8-9, s. 1178-1185; NOVOTNÝ, M. – GYÁRFÁŠ, J.: K následkom odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností; Justičná revue, 62, 2010, č. 3, s. 391-407; BUKNA, O.: Solučné zmluvy – spôsob splnenia záväzkov v dôsledku odstúpenia od zmluvy; Bulletin slovenskej advokácie, 13, 2007, č. 5, s. 24-32), bolo odbornou literatúrou pomerne kritizované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Sžo 229/2010, zo dňa 20.07.2011, ktoré hovorí aj o vecnoprávnych následkoch odstúpenia, uverejnené najnovšie pod číslom 81 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 5/2014.    

[33] Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Cdo 185/2006: „Aj keď žiadny všeobecne záväzný právny predpis neukladá sudcom súdov nižších stupňov, aby okrem Ústavy SR, ústavných zákonov, medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, ústavných zákonov, medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, zákonov a právneho názoru Ústavného súdu SR obsiahnutého v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR, vychádzali pri svojom rozhodovaní aj zo stanovísk prijatých príslušným kolégiom Najvyššieho súdu SR, význam stanovísk  v oblasti výkladu a aplikácie právnych predpisov, keďže predkladajú výkladové a aplikačné vzorce riešenia a spôsoby súdneho náhľadu, je tak osobitný a nezastupiteľný, že to predpokladá ich akceptáciu sudcami súdov nižších stupňov.“

[34] Pozri k tomu odkazy uvedené v poznámke pod čiarou číslo 30.

[35] IV. ÚS ČR 200/96, zo dňa 21.11.1996.

[36] V zmysle článku 144 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní (len) ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

[37] V zmysle § 43 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor. V zmysle § 43 ods. 2 CSP veľký senát sa skladá z predsedu senátu a šiestich sudcov. Predsedom veľkého senátu je predseda príslušného kolégia najvyššieho súdu. Členmi veľkého senátu sú sudcovia senátu najvyššieho súdu, ktorý vec postúpil veľkému senátu podľa odseku 1 a traja sudcovia tohto kolégia určení rozvrhom práce. V zmysle § 43 ods. 3 CSP veľký senát si pred rozhodnutím vo veci môže vyžiadať stanovisko generálneho prokurátora.

[38] Pre úplnosť je potrebné na tomto mieste aspoň uviesť aj ustanovenia § 410 ods. 2  CSP a § 411 CSP, ktoré stanovujú prípady, v ktorých § 410 ods. 1 CSP aplikovať nebude možné. V zmysle § 410 ods. 2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 349 písm. a) až l). V zmysle § 411 ods. 1 CSP dovolanie nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. V zmysle § 411 ods. 2 CSP v sporoch s ochranou slabšej strany nie je prípustné dovolanie, ak výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. V zmysle § 411 ods. 3 CSP ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa odsekov 1 a 2. V zmysle § 411 ods. 4 CSP na  určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

[39] V zmysle § 237 Občanského soudního řádu “není-li stanoveno jinak, je dovolání přípustné proti každému rozhodnutí odvolacího soudu, kterým se odvolací řízení končí, jestliže napadené rozhodnutí závisí na vyřešení otázky hmotného nebo procesního práva, při jejímž řešení se odvolací soud odchýlil od ustálené rozhodovací praxe dovolacího soudu nebo která v rozhodování dovolacího soudu dosud nebyla vyřešena nebo je dovolacím soudem rozhodována rozdílně anebo má-li být dovolacím soudem vyřešená právní otázka posouzena jinak.”

[40] K tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 186/2012, zo dňa 22.11.2012: Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.\"

[41] Ohľadom nevyhnutnosti jednoznačne stanovených podmienok prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je možné odkázať aj na nasledovnú pasáž zo schváleného legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného: „V tejto súvislosti je potrebné spomenúť Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy prijaté v roku 1984 pod názvom Zásady civilného procesu na lepšie fungovanie justície, podľa ktorého by platné právne predpisy mali smerovať k jednoduchšiemu a rýchlejšiemu civilnému procesu. Zásady zároveň odporúčajú urobiť opatrenia k tomu, aby sa predišlo zneužívaniu opravných prostriedkov.“

[42] Opätovne citujeme zo schváleného legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného: „Alternatív pre vymedzenie prípustnosti dovolania je niekoľko. Jednak môže byť upravená v závislosti od spôsobu rozhodnutia súdu (diformita, konformita) tak ako v súčasnosti...“.

[43] V tejto súvislosti stojí za pozornosť aj ešte nedávno platné znenie českého „Občanského soudního řádu“, v zmysle ktorého § 237 ods. 1 písm. b) platilo, že dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu a proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorými bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej inak ako v skoršom rozsudku (uznesení) preto, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý skoršie rozhodnutie zrušil.

[44] V zmysle § 409 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu; c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník; d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; e) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený; f) ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces.

[45] K tomu pozri napr. SEDLAČKO, F.: Kvalita odôvodnenia vs. odňatie možnosti konať pred súdom (aktuálna judikatúra); Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 6, s. 3-4.

[46] Na tomto mieste je však vhodné spomenúť, že termín „odňatie možnosti konať pred súdom“ je v CSP predsa len ponechaný, a to ako skutočnosť zakladajúca odvolací dôvod - v zmysle § 357 ods. 1 písm. b) CSP.

[47] Pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo V 10/2012: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranu proti takému uplatneniu.“ 

[48] K tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, II. ÚS 172/03, zo dňa 27.05.2004: „K obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa názoru ústavného súdu patrí aj to, aby účastník konania nebol vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia mimoriadneho opravného súdu, ak neboli splnené ústavne a zákonom ustanovené predpoklady na to, aby opravný súd vo veci konal a rozhodoval. Ak takýto opravný súd koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa.“

[49] SEDLAČKO, F.: Ešte raz k odňatiu možnosti konať pred súdom – v súvislosti s kvalitou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu; Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 7-8, s. 5.

[50] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.  7 Cdo 16/2013.

[51] „De facto“ z dôvodu, že CSP výslovne nedelí opravné prostriedky na riadne a mimoriadne.

[52] Na tomto mieste opätovne odkazujeme na schválený legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného, citovaný v poznámke pod čiarou číslo 41.

[53] Podľa § 412 CSP dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Rekodifikačnej komisii bolo následne autorom tohto príspevku navrhnuté nasledovné znenie § 412 CSP: „Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia a len z dôvodov nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia nie je prípustné.“

[54] V tejto súvislosti je vhodné upozorniť aj na dobre známu skutočnosť, že súd nemusí dať strane odpoveď na všetky ňou nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci relevantný význam. K tomu pozri napr. IV. ÚS 115/03: „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“

[55] Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 551/2012, zo dňa 30.01.2013: „Ústavný súd konštatuje, že právne názory najvyššieho súdu, ktorým založil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavného súdu a ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.“

[56] V zmysle § 426 ods. 2 CSP pre dovolacie konanie neplatia ustanovenia o pristúpení a zmene subjektov, o zmene a späťvzatí žaloby a o vzájomnej žalobe.

[57] Podľa § 370 ods. 2 CSP (v znení v akom bol kódex predložený do MPK) pre odvolacie konanie neplatí § 73. Ustanovenia § 73 CSP pritom upravujú len pristúpenie subjektov (nie však ich zmenu, tá je upravená v § 74 CSP).

[58] V zmysle § 74 ods. 1 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. V zmysle § 74 ods. 2 CSP súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. V zmysle § 74 ods. 3 CSP ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.

[59] Občiansky súdny poriadok vylučuje v ustanovení § 243c počas dovolacieho konania len zámenu účastníkov podľa § 92 ods. 1 a 4 O.s.p. Na rozdielnosť medzi zmenou a zámenou upozorňuje aj odborná literatúra: „Zmena účastníctva predstavuje v občianskom súdnom konaní situáciu, keď počas konania dôjde k právnej skutočnosti, s ktorou je spojený prevod alebo prechod práv a/alebo povinností tvoriacich predmet konania. Dôjde teda k zmene hmotnoprávneho determinantu konania, ktoré sa za istých (hmotnoprávnych) podmienok začalo, a tieto podmienky sa počas konania zmenili – možno to prirovnať k zmene pravidiel hry v priebehu hry.... Naproti tomu zámena účastníctva v občianskom súdnom konaní predstavuje situáciu, keď žalobca od počiatku nerešpektoval „pravidlá hry“ a nesprával sa podľa nich. Vyjadrené procesnou terminológiou, žalobca nesprávne určil vecne legitimovaný subjekt, či už v aktívnom, alebo pasívnom postavení.“ (ŠTEVČEK, M.: Procesné nástupníctvo v civilnom práve procesnom. EPOS, Bratislava, 2008, s. 15-16).

[60] ŠTEVČEK, M.: Procesné nástupníctvo v civilnom práve procesnom. EPOS, Bratislava, 2008, s. 63: „Procesné nástupníctvo podľa ust. § 92 ods. 2 a 3 OSP v zásade môže nastať aj v dovolacom konaní, keďže zákon aplikáciu týchto ustanovení nevylučuje, tak ako vylučuje inštitúty pristúpenia a zámeny účastníkov (ust. § 243c OSP). Vzťahovať sa to bude na prípady, keď k predmetnej právnej skutočnosti došlo v priebehu konania na dovolacom súde.“

[61] Práve naopak, schválený legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného priamo uvádza, že „za základ novej právnej úpravy sa vezme doterajšia úprava inštitútu účastníctva vrátane zmeny a zámeny účastníkov konania a vedľajšieho účastníka“.

[62] V zmysle § 218 ods. 2 CSP výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti, je záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej nehnuteľnosti, a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní.

[63] V zmysle § 44a O.s.p. účastník konania je oprávnený podať na príslušnom okresnom úrade návrh na zápis začatia súdneho konania, v ktorom sa uplatňujú vecné práva k nehnuteľnostiam, alebo súdneho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Ustanovenie sa použije rovnako aj na mimoriadne opravné prostriedky.

[64] Uznesenia súdu prvej inštancie, voči ktorým je prípustné odvolanie, vymenúva CSP v § 349 ods. 1. Rozhodnutia o prerušení konania tam však uvedené nie sú.

[65] V zmysle § 357 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky; b) strane sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd; d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 358); h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

[66] V zmysle § 153 ods. 3 CSP súd totiž rozhoduje o zamietnutí návrhu na prerušenie konania spolu s rozhodnutím o veci samej, t.j. nie predtým.

[67] K zneniu § 357 ods. 1 CSP pozri text uvedený v poznámke pod čiarou číslo 65.

[68] K tomu pozri napr. nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 205/03 ale aj NS ČR, sp. zn. 26 Cdo 131/2005 či NS ČR, sp. zn. 2049/2004.

[69] A to napríklad novým § 381 ods. 3 CSP, ktorý by mohol mať nasledovné znenie: V prípade ak je podané odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej ako aj voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania a odvolanie voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania je dôvodné, odvolací súd okrem zmeny alebo zrušenia rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zruší i rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej.“

[70]V zmysle § 325 ods. 1 CSP návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na jeho nariadenie odmietnutý alebo zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo neodkladné opatrenie nariadené.

[71]HRNČIŘÍK, V.: O neústavnosti a nepromyšlenosti právní úpravy předběžného opatření podle občanského soudního řádu; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 10, s. 348 – 359.

[72] VALACHOVIČ, M.: Odňatie práva odporcu na súdnu ochranu pri odmietnutí a zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia; Justičná revue, 66, 2014, č. 4, s. 457-478.

[73] V zmysle § 330 ods. 1 CSP ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami.

[74] V zmysle § 331 ods. 1 CSP ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, a ak navrhovateľovi povinnosť podľa § 330 neuloží, poučí tie strany, ktorým sa neodkladným opatrením ukladá určitá povinnosť, že môžu podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených. Lehotu na podanie žaloby súd neurčuje. V zmysle § 331 ods. 2 CSP súd vo výroku uvedie strany sporu a predmet konania vo veci samej. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.  V zmysle § 331 ods. 3 CSP súd aj bez návrhu neodkladné opatrenie zruší rozhodnutím, ktorým žalobe vo veci samej vyhovel. Ustanovenie § 329 platí primerane.

[75]  HRNČIŘÍK, V.: O neústavnosti a nepromyšlenosti právní úpravy předběžného opatření podle občanského soudního řádu; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 10, s. 353.

[76] Autor citovanej časti na uvedenom mieste odkazuje na „OLG Düsseldorf MDR 1984, 324 OLG Hamm OLGZ 1987, 492f; Huber in Musielak ZPO. 7. Auflage. 2009, § 924 MČ 5-7; Drescher in Münchener Kommentar zur Zivilprozessordnung: ZPO. § 924 MČ 10 atd.“. Súčasne uvádza, že „pro podání odporu není stanovena propadná lhůta, proto může být podán zásadně po celou dobu, po kterou je předběžné opatření platné“.

[77] Autor citovanej časti odkazuje na „Baumbach/LauterBach Zivilprozesordnung. Kommentar. 68. vydanie. Mníchov: C.H.Beck, 2010, s. 2323“.

[78] Autor citovanej časti odkazuje na „např. Huber in Musielak ZPO. 7. Auflage. 2009, § 925 MČ 9-10“.

[79] V zmysle § 326 CSP neodkladné opatrenie je vykonateľné doručením, ak zákon neustanovuje inak.

[80] Kompletné znenie nami zaslaných pripomienok je dostupné na http://www.advocatius.sk/civilnY-sporovY-poriadok-pripomienky-k-civilnEmu-sporovEmu-poriadku/

«Návrat na aktuality a publikácie