Aktuality a publikácie

20.12.2018

KĽAČANOVÁ v. SLOVENSKÁ REPUBLIKA

Európsky súd pre ľudské práva dňa 27.11.2018 vyhlásil Rozsudok v prípade Kľačanová proti Slovenskej republike, v ktorom rozhodol o porušení práva na spravodlivé konanie v dôsledku nepriznania časti nároku na náhradu trov občianskoprávneho konania.

ESĽP skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a priznal sťažovateľke 1 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 303,48 EUR ako náhradu trov konania. 

I.

Sťažovateľka si v roku 2004 na t.č. Obvodnom pozemkovom úrade v Martine uplatnila reštitučný nárok. V roku 2011 podala sťažovateľka, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, na Krajský súd v Žiline žalobu pre nečinnosť pozemkového úradu, v ktorej namietala prieťahy v reštitučnom konaní.

Krajský súd v Žiline v apríli 2012 žalobe sťažovateľky vyhovel a priznal jej nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Takto priznané a vyčíslené trovy konania však zahŕňali iba náhradu za tri vykonané úkony právnej pomoci, hoci sťažovateľka požadovala náhradu za päť úkonov právnej pomoci. Krajský súd v Žiline sa vo svojom rozhodnutí opomenul zaoberať zvyšnými dvoma úkonmi právnej pomoci v sume 260 EUR a ich nepriznanie nijakým spôsobom nedôvodil. Nakoľko voči predmetnému rozhodnutiu platné právo nepripúšťa odvolanie, sťažovateľka adresovala na Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť v zmysle Čl. 127 Ústavy SR. 

Sťažovateľka svoju ústavnú sťažnosť odôvodnila tým, že: Krajský súd neposkytol žiadne odôvodnenie toho, prečo nepriznal nárok na náhradu dvoch zvyšných úkonov právnej pomoci. Ako účastník konania, ktorý bol absolútne úspešný, má nárok na kompenzáciu všetkých dôvodných nákladov vynaložených v rámci poskytnutej právnej pomoci. Úmerné poníženie požadovanej náhrady môže byť súdom priznané iba vo výnimočných prípadoch s poukazom na ust. § 150 Občianskeho súdneho poriadku. Napriek tomu, v prejednávanej veci Krajský súd neodôvodnil nepriznanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia pre zvyšné dva úkony s poukazom na toto ustanovenie, a predpoklady daného ustanovenia neboli ani len naplnené.

14.06.2012 vyhlásil Ústavný súd sťažnosť za neprípustnú. Vo svojom rozhodnutí poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, keď uviedol, že rozhodnutia pojednávajúce o poplatkoch/trovách môžu porušiť sťažovateľove základné práva a slobody iba výnimočne, a to iba vtedy, ak sa jedná o extrémny zásah do základných práv a slobôd. Rozhodnutie o trovách, napadnuté sťažovateľkou, je z hľadiska zákonnosti spochybniteľné, avšak je potrebné vziať v úvahu, že hodnota zvyšných dvoch úkonov právnej pomoci je nižšia ako trojnásobok základnej minimálnej mzdy, čiže limit, ktorý je aplikovateľný aj na prípustnosť dovolania. V prípadoch, pokiaľ je predmetom konania zanedbateľná suma, Ústavný súd môže rozhodovať za výnimočných okolností, ktoré však v sťažovateľkinom prípade neboli prítomné. Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti adresovanej na ESĽP poukázala na to, že Krajský súd vo svojom rozhodnutí pochybil, keď neposkytol žiadne odôvodnenie toho, prečo nepriznal nárok na náhradu za zvyšné dva úkony právnych služieb, čím došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd s poukazom na Článok 6 ods. 1 Dohovoru. 

III.

Európsky súd pre ľudské práva vyhovel sťažnosti, keď judikoval:

„... Súdny dvor pripomína, že článok 6 ods. 1 Dohovoru zabezpečuje každému právo na podanie žaloby na súd v súvislosti s jeho občianskymi právami a povinnosťami. Na "právo na súd", ktorého aspektom je právo na prístup k súdom, sa môže odvolávať ktokoľvek, kto sa na základe dôvodných pochybností domnieva, že zásah do jeho občianskych práv je nezákonný a uvádza, že mu nebola poskytnutá žiadna možnosť predniesť svoju námietku pred súdom v zmysle Článku 6 ods. 1 (pozri tiež aj Rozhodnutie Stanev proti Bulharsku [GC], č. 36760/06, § 229, ECHR 2012). ...

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí úplne opomenul zaoberať zvyšnými dvoma uplatnenými nárokmi za úkony právnych služieb. Navyše, rozhodnutie neobsahuje žiadnu analýzu a či vôbec rozbor uplatneného nároku sťažovateľky v časti o zvyšných trovách. V tejto súvislosti ESĽP poukazuje na samotné vyjadrenie Ústavného súdu SR o tom, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu je v tejto časti spochybniteľné z hľadiska zákonnosti.

Nárok sťažovateľky v časti zvyšných dvoch uplatnených nárokov za náhradu za právne služby bol jednoducho Krajským súdom prehliadnutý a preto ostal nevyriešený. V tejto súvislosti ESĽP pripomína, že právo na prístup k súdu musí byť "praktické a účinné", nie teoretické alebo iluzórne, nakoľko zahŕňa nielen právo iniciovať súdne konanie, ale aj právo na obdržanie riadneho rozhodnutia súdu.

Riziko akejkoľvek chyby štátnych orgánov musí znášať štát (štátne orgány) a chyby nesmú byť napravené na náklady a vrub jednotlivcov (pozri tiež Šimecki proti Chorvátsku, č. 15253/10, § 46, z 30.04.2014). Opomenutie Krajského súdu rozhodnúť o sťažovateľkinom nároku oslabilo samotnú podstatu jej práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

ESĽP nepovažoval vec za riadne preskúmanú vnútroštátnym súdom a preto námietku vlády zamietol a sťažnosti sťažovateľky vyhovel, keď konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.“ 

ESĽP sťažovateľke priznal náhradu z titulu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 EUR a náhradu trov konania vo výške 303,40 EUR.

zdroj: HUDOC

«Návrat na aktuality a publikácie