Aktuality a publikácie

26.08.2014

CIVILNÝ SPOROVÝ PORIADOK, PRIPOMIENKY K CIVILNÉMU SPOROVÉMU PORIADKU

[1] Ide však o rozhodnutie výnimočné  a právnym názorom uvedeným v odbornej literatúre nezodpovedajúce.[2] V odbornej literatúre sa napr. záväznosť osobitne uverejňovaných stanovísk NS SR vníma prakticky bez výnimky nie tak, že sudca rozhodujúci obdobnú právnu vec je povinný právny názor uvedený v danom stanovisku bez ďalšieho nasledovať, ale len do tej miery, že sudca je povinný jasne odôvodniť a uviesť argumentáciu, na základe ktorej sa od takého stanoviska odchyľuje. Avšak, podľa navrhovaného znenia civilného sporového poriadku sa bežný slovenský sudca dostane do polohy, kedy by mal len mechanicky opakovať právny názor najvyšších súdnych autorít, a to – ako už bolo uvedené - bez ohľadu i na argumentáciu strán v konaní, ktorá môže byť odlišná od argumentácie v predchádzajúcich právnych veciach.

 Aj Ústavný súd Českej republiky napríklad už dávnejšie uviedol, že sudca je viazaný zákonom, nie judikatúrou, hoc i ustálenou.[3] Interpretácia, ktorá neumožňuje sudcovi na súde prvého stupňa či senátu na odvolacom súde odklon od doterajšej judikatúry ani v prípade jasného odôvodnenia a vysporiadania sa s daným právnym názorom (ako či chceme alebo nie vyplýva z článku 2 odsek 3 CSP), navyše zrejme už i zasahuje do nezávislosti sudcu konajúceho následne v obdobnej veci.

 Pritom v prípade, pokiaľ sa ustálená judikatúra v určitej veci ukáže ako nie najvhodnejšia, nepomáha ani ustanovenie § 43 CSP o tzv. Veľkom senáte, nakoľko pokiaľ súd prvého i druhého stupňa budú s poukazom na vyššie citovaný článok 2 odsek 3 CSP povinní rozhodnúť v zmysle aktuálnej judikatúry, vec sa na NS SR a teda ani pred Veľký senát nemusí vôbec dostať. Ako nedostatočné sa na tieto účely javí i ustanovenie § 410 ods. 1 CSP. Toto podľa súčasného znenia síce pripúšťa dovolanie i v prípade, ak „má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“, jednak však nie je zrejmé, v koho kompetencii bude posudzovať, že ide práve o takú otázku, t.j. o otázku, ktorá by mala byť vyriešená inak, a navyše, dané ustanovenie zrejme v žiadnom prípade neoprávňuje rozhodnúť inak už sudcu súdu prvého stupňa či odvolacieho súdu (k § 410 ods. 1 CSP viď i bod 21/ týchto pripomienok).

 S ohľadom na uvedené odporúčame z článku 2 odsek 3 CSP vypustiť slová „na základe prihliadnutia k prípadným skutkovým a právnym osobitostiam individuálneho prípadu“. 

V prípade prijatia vypustenia žiadna ujma nehrozí, nakoľko ten účastník konania, v neprospech ktorého bol nový právny názor vznesený, má automaticky prípustné dovolanie, s poukazom na navrhované ustanovenie § 410 ods. 1 CSP. 

 Nami navrhované znenie čl. 2 ods. 3 CSP:

 „Ak sa spor rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.“

 2/ NESÚHLAS S KONANÍM INÉHO V PRÍPADE SPOLOČENSTVA

 § 69 odsek 2 CSP

 „Ak na jednej strane vystupuje viac ako desať subjektov, môže súd rozhodnúť, že za spoločenstvo bude konať len jeden subjekt. Ostatných poučí, že im nebude doručovať ďalšie rozhodnutia a predvolania na pojednávanie okrem návrhu na začatie konania a zmenu žaloby, ak do 15 dní od doručenia uznesenia neoznámia, že s takýmto postupom nesúhlasia.“

 Naše stanovisko:

 Máme za to, že nie je vhodné a že je vo svojej podstate i v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, obmedzovať akoukoľvek lehotou právo subjektu súdneho konania konať v súdnom konaní za svoju osobu samostatne. Preto odporúčame v uvedenom článku neobmedzovať možnosť subjektu vysloviť nesúhlas s tam uvedeným postupom konkrétne stanovenou lehotou.

 Nami navrhované znenie § 69 odsek 2 CSP:

 „Ak na jednej strane vystupuje viac ako desať subjektov, môže súd rozhodnúť, že za spoločenstvo bude konať len jeden subjekt. Ostatných poučí, že im nebude doručovať ďalšie rozhodnutia a predvolania na pojednávanie okrem návrhu na začatie konania a zmenu žaloby. V prípade, ak subjekt doručí súdu nesúhlas s konaním iného subjektu za svoju osobu, koná opätovne sám za seba.“

 3/ POSLEDNÝ DEŇ LEHOTY

 § 113 ods. 3 CSP

 „Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.“

 Naše stanovisko:

 Hoci navrhované znenie § 113 ods. 3 CSP vychádza z dnes platného § 57 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj len „O.s.p.“) považujeme za optimálne, aby bola posledná veta „Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.“ uvedená v osobitnom odseku, aby neboli pochybnosti, že tam uvedený posun posledného dňa lehoty na najbližší pracovný deň sa vzťahuje nielen na lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov (spomenuté v prvej vete § 113 odsek 3 CSP), ale na všetky lehoty, t.j. i na lehoty určené podľa dní. T.j. posledná veta § 113 ods. 3 CSP by tvorila § 113 ods. 4 CSP a súčasný § 113 ods. 4 CSP by sa stal § 113 ods. 5 CSP.

 Nami navrhované znenie § 113 odsek 3 až 5 CSP:

 „(3) Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.

 (4) Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

 (5) Lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj v prípade, že podanie urobené elektronickými prostriedkami  je doručené mimo pracovnej doby.“

 4/ DÔVODY PRE ODROČENIE POJEDNÁVANIA

 § 174 odsek 2 CSP

 „Od advokáta možno s výnimkou dôvodov, ku ktorým došlo krátko pred pojednávaním, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom. Od subjektu možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal pre ďalšie pojednávanie zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu.“

 Naše stanovisko:

 Máme za to, že v určitých jednorazových prípadoch nie je dôvodné, aby účastník konania bol nútený súhlasiť so zastúpením iným advokátom. Ide najmä o situáciu, kedy je doručené predvolanie na pojednávanie, a advokát by bezodkladne, napr. do 3 dní od doručenia predvolania, oznámil kolíziu s termínom iného pojednávania či inú neodkladnú prekážku, ktorá mu bráni v účasti na pojednávaní, a súčasne by predložil žiadosť o preloženie na iný termín, s tým, že by v žiadosti i uviedol všetky ostatné termíny, kedy jeho účasť nie je možná.

 Preto navrhujeme na úvod § 174 ods. 2 CSP uviesť nasledovné:

 „Pokiaľ advokátovi účasť na pojednávaní jednorazovo neumožňuje už vytýčené pojednávanie v inej veci alebo iná neodkladná okolnosť, je povinný do 3 dní od doručenia predvolania na pojednávanie doručiť súdu žiadosť o odročenie pojednávania. V žiadosti je povinný uviesť a preukázať dôvod odročenia a uviesť všetky termíny, kedy jeho účasť neprichádza v úvahu. V opačnom prípade sa taká žiadosť považuje za bezpredmetnú. V prípade, pokiaľ je pojednávanie odročované na iný termín bez doručenia predvolania, je advokát povinný  vysloviť nesúhlas s termínom najbližšieho pojednávania priamo na odročovanom pojednávaní.“  

 Nami navrhované celé znenie § 174 odsek 2 CSP:

 „Pokiaľ advokátovi účasť na pojednávaní jednorazovo neumožňuje už vytýčené pojednávanie v inej veci alebo iná neodkladná okolnosť, je povinný do 3 dní od doručenia predvolania na pojednávanie doručiť súdu žiadosť o odročenie pojednávania. V žiadosti je povinný uviesť a preukázať dôvod odročenia a uviesť všetky termíny, kedy jeho účasť neprichádza v úvahu. V opačnom prípade sa taká žiadosť považuje za bezpredmetnú. V prípade, pokiaľ je pojednávanie odročované na iný termín bez doručenia predvolania, je advokát povinný  vysloviť nesúhlas s termínom najbližšieho pojednávania priamo na odročovanom pojednávaní. Inak od advokáta možno s výnimkou dôvodov, ku ktorým došlo krátko pred pojednávaním, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom. Od subjektu možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal pre ďalšie pojednávanie zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu.“  

 5/ SÚKROMNÝ ZNALECKÝ POSUDOK

 § 201 CSP

 „

§ 201 - Súkromný znalecký posudok

(1) Súkromný znalecký posudok je posudok predložený stranou bez toho, aby bolo znalecké dokazovanie nariadené súdom.

(2) Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu primerane, ako by sa jednalo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.

(3) Ak sa súkromný znalecký posudok vyhotovuje v priebehu konania, súd umožní znalcovi nahliadnuť do spisu alebo sa inak oboznámiť s informáciami potrebnými pre vypracovanie znaleckého posudku.“

 Naše stanovisko:

 Navrhujeme vypustiť všetky ustanovenia o súkromnom znaleckom posudku, najmä odsek 2 predmetného ustanovenia. Žiaľ, z praktických prípadov máme vedomosť, že znalci, ktorí neboli stanovení priamo súdom, častokrát posudky vyhotovujú na objednávku účastníkov konania. Len veľmi ťažké budem pritom dokázať ich úmysel vypracovať znalecký posudok účelovo v prospech jednej zo strán.

 Navrhujeme celkom vypustiť § 201 CSP.

 6/  ROZHODUJÚCI STAV PRE ROZHODNUTIE VECI

 § 207 ods. 1 CSP

 „Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania; v prípadoch kedy sa uznesenie o skončení dokazovania nevyhlási, je rozhodujúci stav v čase vydania rozsudku.“

 Naše stanovisko:

 Uvedené ustanovenie nie je zosúladené s ustanoveniami o sudcovskej koncentrácii konania 

(§ 144 CSP). Preto navrhujeme doplniť slová: „Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.“

 Nami navrhované znenie § 207 odsek 1 CSP:

 „Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania; v prípadoch kedy sa uznesenie o skončení dokazovania nevyhlási, je rozhodujúci stav v čase vydania rozsudku. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.“

 7/ ROZHODOVANIE O TROVÁCH KONANIA

 § 251 CSP (a aj § 349 ods. 1 CSP)

 „(1) O nároku na  náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

 (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti veci samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

 Naše stanovisko:

 Nestotožňujeme sa so zmenou koncepcie pri rozhodovaní o trovách konania (a to tak pokiaľ ide o subjekt rozhodujúci o trovách, ako aj pokiaľ ide o moment, kedy má byť o náhrade trov konania rozhodované), pričom dôvody boli podrobne uvedené aj v osobitnom príspevku zaslanom na publikáciu v časopise Bulletin slovenskej advokácie.

 

Sme si pritom vedomí, že navrhovaná úprava CSP vychádza z legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného, v ktorom bolo k problematike trov konania mimo iného uvedené nasledovné:

 

„Cieľom bude aj zjednodušenie samotného rozhodovania. Rozhodovanie o trovách je problematické, pretože sudcovia rozhodujúci o trovách pri zrejmom nároku rozhodujú nielen o priznaní nároku na náhradu trov, ale aj o jeho matematickom výpočte, ktorý predstavuje takmer tretinu odôvodnenia rozhodnutia.  Takéto rozhodnutia bývajú niekedy len pre chyby v počítaní napádané opravnými prostriedkami, čo pri súčasnej úprave odvolacieho konania aj v časti trov predstavuje zbytočné predlžovanie konania.

 Zámerom navrhovanej úpravy je zverenie výpočtovej časti rozhodovania vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorý v tejto veci vydá samostatné uznesenie. Voči tomuto uzneseniu bude prípustná sťažnosť, o ktorej bude rozhodovať sudca príslušného súdu. Jeho rozhodnutie bude konečné.“

 Možno však vyjadriť presvedčenie, že citovaný názor uvedený v schválenom legislatívnom zámere rekodifikácie civilného práva procesného, podľa ktorého možnosť podať opravný prostriedok priamo na odvolací súd aj voči výroku o trovách konania prispieva k predlžovaniu konania, je minimálne diskutabilný. Nehovoriac o tom, že len odvolaním voči výroku o trovách konania nie je právoplatnosť ostatných výrokov dotknutá, a to tak s poukazom na dnes platný § 206 ods. 3 O.s.p., ako aj s poukazom na § 359 ods. 3 CSP s prakticky identicky navrhovaným znením (pokiaľ CSP takisto uvádza v danom ustanovení i odvolanie voči trovám konania, ide zrejme len o odvolanie voči výroku o náhrade trov konania ako takej, keďže odvolanie voči výroku o výške náhrady trov konania nemá byť podľa iných ustanovení CSP – najmä § 349 CSP - vôbec prípustné). 

 Zároveň sa ťažko možno domnievať, že pokiaľ súdny úradník súdu prvého stupňa dostane po rozhodnutí odvolacieho súdu (t.j. so značným časovým odstupom) do ruky opätovne spisový materiál, bude o výške trov konania rozhodovať rýchlejšie a ľahšie, ako by tomu bolo v prípade, kedy by sa o výške trov konania rozhodovalo v rámci rozhodnutia vo veci samej, t.j. v čase, kedy je s celým súdnym spisom – ten kto s ním pracuje - aktuálne oboznámený.

 Zároveň je potrebné uviesť, že keď už by mala byť prijatá koncepcia trov konania v zmysle legislatívneho zámeru CSP, tak minimálne:

 - v § 251 ods. 2 CSP by mala byť uvedená aspoň lehota odo dňa právoplatnosti veci, do ktorej je súdny úradník povinný rozhodnúť o výške náhrady trov konania (ak sa už má rozhodovať o výške náhrady trov konania až po právoplatnosti veci samej, s čím takisto nesúhlasíme);

 - ustanovenia § 385 CSP a § 442 CSP by mali byť upravené a prispôsobené novému spôsobu rozhodovania o výške náhrady trov konania, nakoľko z ich súčasného znenia vôbec nie je zrejmé, kto bude a ako rozhodovať o výške trov odvolacieho a dovolacieho konania a či bude i voči výške týchto trov prípustná sťažnosť resp. akýkoľvek opravný prostriedok.

 Nami navrhované znenie § 251 CSP:

 „(1) O  náhrade trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

 (2) V zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

 Zároveň navrhujeme do § 349 ods. 1 CSP doplniť písmeno n) s nasledovným textom:

 „n) trovách konania.“

 Zároveň navrhujeme zmeniť i § 410 ods. 2 CSP a uviesť aj „a podľa § 349 písm. n)“.

 8/ ODPOR A JEHO VADY

 § 255 ods. 1 CSP

 „Odpor proti platobnému rozkazu sa musí vecne odôvodniť. Ustanovenie § 121 sa nepoužije. V odôvodnení opíše žalovaný rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera svoju obranu proti uplatnenému nároku. K odporu pripojí listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tomto musí byť žalovaný v platobnom rozkaze poučený.“

 Naše stanovisko:

 Máme za to, že je v rozpore s princípom rovnosti strán, pokiaľ pri návrhu na vydanie platobného rozkazu môže byť § 121 CSP (o odstránení vád) použitý, avšak pri podávaní odporu sa už § 121 CSP nepoužije. Preto navrhujeme v druhej vete § 255 ods. 1 CSP špecifikovať, že ustanovenie § 121 CSP sa nepoužije len v súvislosti s absenciou vecného odôvodnenia.

 Nami navrhované znenie § 255 ods. 1 CSP:

 „Odpor proti platobnému rozkazu sa musí vecne odôvodniť. Ustanovenie § 121 sa pri absencii vecného odôvodnenia nepoužije. V odôvodnení opíše žalovaný rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera svoju obranu proti uplatnenému nároku. K odporu pripojí listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tomto musí byť žalovaný v platobnom rozkaze poučený.“

 9/  ODÔVODNENIE ROZSUDKU PRE ZMEŠKANIE ŽALOVANÉHO

 § 263 CSP

 „Rozsudok pre zmeškanie žalovaného nemusí obsahovať odôvodnenie.“

 Naše stanovisko:

 Máme za to, že rozsudok pre zmeškanie by mal obsahovať aspoň odôvodnenie dôvodov, pre ktoré súd pristúpil k vydaniu rozsudku pre zmeškanie.

 Nami navrhované znenie § 263 CSP:

 „Rozsudok pre zmeškanie žalovaného je postačujúce odôvodniť uvedením dôvodov, pre ktoré došlo k zmeškaniu žalovaného.“

 10/ ODÔVODNENIE ROZSUDKU PRE ZMEŠKANIE ŽALOBCU

 § 268 CSP

 „Rozsudok pre zmeškanie žalobcu nemusí obsahovať odôvodnenie.“

 Naše stanovisko:

 Máme za to, že rozsudok pre zmeškanie by mal obsahovať aspoň odôvodnenie dôvodov, pre ktoré súd pristúpil k vydaniu rozsudku pre zmeškanie.

 Nami navrhované znenie § 268 CSP:

 „Rozsudok pre zmeškanie žalobcu je postačujúce odôvodniť uvedením dôvodov, pre ktoré došlo k zmeškaniu žalobcu.“

 11/ ZASTÚPENIE V SPOTREBITEĽSKÝCH SPOROCH

 § 282 CSP

 „Spotrebiteľ sa môže dať v spotrebiteľskom spore zastupovať právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa.“

 Naše stanovisko:

 Považujeme za vhodné doplniť, že ustanovenia o zastúpení na základe plnomocenstva platia takisto i v tomto druhu konaní, t.j. v spotrebiteľských sporoch.

 Nami navrhované znenie § 282 CSP:

 „Spotrebiteľ sa môže dať v spotrebiteľskom spore zastupovať právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa. Ustanovenia prvej časti, piatej hlavy, piateho dielu tohto zákona tým nie sú dotknuté.“

 12/ ZÁKONNÁ KONCETRÁCIA PRI SPOTREBITEĽOCH

 § 287 CSP

 „Spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii sa nepoužijú.“

 Naše stanovisko:

 Pri uvedenom znení § 287 CSP vyvstáva otázka, či sa v tomto druhu sporov použije ustanovenie o zákonnej koncentrácii konania (§ 145 CSP), nakoľko v takom prípade nebude bez pochybností zrejmé, ktorý moment je pre možnosť predloženia alebo označenia všetkých skutočností a dôkazov rozhodujúci. Ten je totiž v ustanovení o zákonnej koncentrácii konania (§ 145 CSP) upravený inak. Rozhodujúcim je tam vydanie uznesenia o ukončení dokazovania a nie vyhlásenie rozhodnutia vo veci samej, ako v prípade navrhovaného § 287 CSP. Preto navrhujeme do poslednej vety daného ustanovenia výslovne doplniť, že sa nepoužijú ani ustanovenia o zákonnej koncentrácii konania.

 Nami navrhované znenie § 287 CSP:

 „Spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii sa nepoužijú.“

 13/ ZASTÚPENIE V ANTIDISKRIMINAČNÝCH SPOROCH

 § 299 CSP

 „Žalobca sa môže dať v antidiskriminačnom spore zastupovať Slovenským národným strediskom pre ľudské práva.“

 Naše stanovisko:

 Považujeme za vhodné doplniť, že ustanovenia o zastúpení na základe plnomocenstva platia takisto i v tomto druhu konaní, t.j. v antidiskriminačných sporoch.

 

Nami navrhované znenie § 299 CSP:

 

„Žalobca sa môže dať v antidiskriminačnom spore zastupovať Slovenským národným strediskom pre ľudské práva. Ustanovenia prvej časti, piatej hlavy, piateho dielu tohto zákona tým nie sú dotknuté.“

 

14 / ZASTÚPENIE V PRACOVNOPRÁVNYCH SPOROCH

 

§ 308 CSP

 

„Zamestnanec sa môže dať v pracovnoprávnom spore zastupovať odborovou organizáciou.“

 

Naše stanovisko:

 

Považujeme za vhodné doplniť, že ustanovenia o zastúpení na základe plnomocenstva platia takisto i v tomto druhu konaní, t.j. v pracovnoprávnych sporoch.

 

Nami navrhované znenie § 308 CSP:

 

„Zamestnanec sa môže dať v pracovnoprávnom spore zastupovať odborovou organizáciou. Ustanovenia prvej časti, piatej hlavy, piateho dielu tohto zákona tým nie sú dotknuté.“

 

15/ PODMIENKY A ZAMIETNUTIE NEODKLADNÉHO OPATRENIA

 

§ 320 ods. 1 CSP

 

„Ak súd nepostupoval podľa § 319, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 315.“

 

Z uvedeného znenia nevyplýva, že by súd mohol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia i zamietnuť. Navyše, nie je zrejmé, aké podmienky sú uvedené v ustanovení § 315 CSP, ktoré je spomenuté v § 320 ods. 1 CSP. Podmienkami pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa nášho názoru je, že je potrebné neodkladne upraviť pomery alebo obava, že exekúcia bude ohrozená, t.j. to, čo je uvedené v ustanovení § 316 ods. 1 CSP. Preto navrhujeme úpravu tohto ustanovenia.

 

Nami navrhované znenie § 320 ods. 1 CSP:

 

 „Ak súd nepostupoval podľa § 319, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 316 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.“

 

16 / PRÁVO ODPORCU BRÁNIŤ SA V PRÍPADE NARIADENIA NEODKLADNÉHO OPATRENIA ODVOLACIM SÚDOM

 

§ 325 ods. 1 CSP

 

„Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na jeho nariadenie odmietnutý alebo zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo neodkladné opatrenie nariadené.“

 

Naše stanovisko:

 

Úprava neodkladných a zabezpečovacích opatrení uvedená v tretej hlave tretej časti CSP je v podstate obdobou dnes platných predbežných opatrení (všetky spolu ďalej v texte aj len ako „opatrenie“). Napriek tomu je však potrebné podotknúť, že tvorca CSP zatiaľ nevyužil možnosť, a to veľmi žiadanú možnosť, spraviť niečo so značne kritizovanou otázkou súčasnej právnej úpravy, t.j. s tým, že strana, voči ktorej je opatrenie nariaďované, nemá možnosť sa v prípade, že opatrenie je nariaďované až súdom odvolacím, voči  nariadenému predbežnému opatreniu adekvátne brániť. Tak z dnes účinného ustanovenia § 75 ods. 8 O.s.p., ako aj z navrhovaného znenia § 325 ods. 1 CSP totiž vyplýva, že súd strane, voči ktorej je opatrenie až odvolacím súdom nariaďované, doručuje uznesenie odvolacieho súdu o nariadení takého opatrenia až v čase resp. za podmienok, kedy nie je proti takému rozhodnutiu prípustný riadny opravný prostriedok (povedané terminológiou dnes platného O.s.p.) a to bez toho, aby mala do toho času táto strana, voči ktorej je opatrenie nariaďované, sa k návrhu druhej strany možnosť akýmkoľvek spôsobom vyjadriť resp. rozhodovanie o opatrení akokoľvek ovplyvniť.

 

V tejto súvislosti je vhodné poukázať na Nález Ústavného súdu Českej republiky, Pl. ÚS 16/09 zo dňa 19.01.2010, ktorý k obdobnej právnej úprave v Českej republike uviedol nasledovné:

 

„Ústavní soud konstatuje, že současná právní úprava nevytváří procesní prostor pro účastníka řízení, jemuž je v důsledku změny usnesení soudu prvního stupně odvolacím soudem... stanovena předběžným opatřením povinnost, aby mohl v obdobném rozsahu jako žalobce chránit svá práva v řízení pred soudem. V důsledku právní úpravy je tak na úrovni jednoduchého (podústavního) práva založen rozpor s ústavní zásadou rovnosti účastníků řízení, což může v případě aplikace této právní úpravy vést k porušení základního práva účastníka řízení plynoucího z uvedené zásady. ....

... V případě, že soud prvního stupně nevyhověl alespoň částečně návrhu na nařízení předběžného opatření, však právě nemožnost kasace tohto rozhodnutí odvolacím soudem při absenci jiného prostředku ochrany práva žalovaného účastníka řízení brání poskytnutí ochrany jeho základnímu právu v řízení před obecnými soudy ve smyslu čl. 4 Ústavy. Napadené ustanovení je tedy z výše uvedených důvodů v rozporu se zásadou rovnosti účastníků řízení podle čl. 37 odst. 3 Listiny a současně čl. 6 odst. 1 Úmluvy.“

 

Aby bolo jasné, nevadí nám, že návrh na nariadenia opatrenia nie je druhej strane vôbec doručovaný. Práve naopak, je to logické, keďže musí existovať legitímny záujem predísť tomu, aby strana, voči ktorej návrh na nariadenie opatrenia smeruje, nezačala uskutočňovať kroky, ktorým má práve nariadené opatrenie predísť (t.j. napr. mariť budúci výkon rozhodnutia), a to ešte predtým, ako je dané opatrenie vôbec vykonateľné. Je však rozhodne nesprávne, aby legislatíva umožňovala situáciu, v ktorej sa dotknutá strana nemá možnosť adekvátnym spôsobom voči už nariadenému (a i vykonateľnému) opatreniu brániť.

 

Uvedený problém pritom nerieši ani ustanovenie § 328 CSP, ktoré je obdobou dnes platného § 77 ods. 2 O.s.p. a v zmysle ktorého súd na návrh opatrenie zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Poukážme pritom opäť na vyššie už citovaný nález Ústavného súdu Českej republiky:

 

„Za priměřený procesní prostředek nelze považovat ani případný podnět ke zrušení předběžného opatření soudem ve smyslu § 77 odst. 2 občanského soudního řádu. Toto ustanovení v podstatě podmiňuje trvání předběžného opatření trváním důvodů, pro které bylo nařízeno. Soud je podle tohto ustanovení povinen předběžné opatření zrušit, pokud podle jeho názoru pominou důvody jeho nařízení. Již z uvedeného je zřejmé, že jakýkoliv podnět ve vztahu k soudu by nemohl docílit přezkoumání zákonnosti předběžného opatření v době jeho nařízení, neboť podle uvedeného ustanovení soud posuzuje aktuální trvání těchto podmínek, a nikoliv to, zda tyto podmínky byly dány v době nařízení.“

 

Vyššie uvedené skutočnosti pritom boli v poslednom čase predmetom kritiky tak v českej odbornej literatúre[4], ako aj v slovenskej odbornej literatúre.[5] Navrhované znenie CSP pritom negatívny súčasný stav nielenže nerieši, ale ho žiaľ nepriamo i umocňuje, keď z druhej vety ustanovenia § 330 ods. 1 CSP priamo vyplýva, že celé konanie o opatrení môže skončiť i bez toho, aby bola strana, v prospech ktorej je opatrenie nariaďované, povinná podať návrh vo veci samej. Jedinou možnosťou druhej strany, v neprospech ktorej je opatrenie nariadené, je v takom prípade v zmysle § 331 CSP začať osobitné súdne konanie na základe vlastného a samostatného návrhu. Daný právny prostriedok však v žiadnom prípade nie je možné považovať za adekvátny pre ochranu práv tej strany, ktorá sa o nariaďovanom opatrení dozvedela až v momente, kedy jej bolo doručené uznesenie odvolacieho súdu. Výslovne pritom zdôrazňujeme, že posledná veta § 330 ods.1 CSP zakladajúca možnosť trvania opatrenia i bez podania návrhu vo veci samej sama osebe nemusí byť na škodu, negatívny je však daný stav práve v spojení s absenciou možnosti podať riadny opravný prostriedok voči nariadenú opatreniu (možnosť brániť sa podaním dovolania či ústavnej sťažnosti opomíname, nakoľko ide o mimoriadne procesné prostriedky, ktorých úspech sa môže dostaviť až v dlhšom časovom horizonte).

 

Riešenie daného negatívneho stavu možno nájsť v nemeckej právnej úprave, ktorou sa podrobne zaoberal v českom odbornom periodiku V. Hrnčiřík. Z dôvodu komplexnosti si dovoľujeme z jeho príspevku priamo odcitovať[6]:

 

„Jestliže je o předběžném opatření rozhodnuto bez ústního jednání, což se děje usnesením, je odpůrci dán opravný prostředek, tzv. Widerspruch (odpor)... Z hlediska skoumané problematiky je rozhodující, jakým způsobem je v SRN upraven odpor.  Odpor směrující proti prozatímnímu opatření vydanému bez ústního jednání (tj. ve formě usnesení) vede k přezkumu na základě ústního jednání, aníž by ovšem měl odkladný účinek. Odpor směřuje ke zrušení či změně vydaného prozatímního opatření. O odporech obecně v německém právu rozhoduje ten soud, který je vydal, ať již to byl soud první či druhé instance, avšak v případě prozatímního opatření zastáva jednoznačně převažující názorový proud stanovisko, že soud první instance je příslušný k rozhodnutí o podaném odporu i tam, kde prozatimní opatření vydal odvolací soud[7], čímž je otevřena možnost dalšího přezkumu v řízení o odvolání. Po podání odporu je o prozatímním opatření v podstatě znovu rozhodováno; soud není vázán zjištěními (odůvodněními) obsaženými v napadeném rozhodnutí. Rozhodující pro rozhodnutí o odporu je stav, který je dán ke konci ústního jednání konaného na základě podaného odporu.[8] Již výše bylo řečeno, že důvodem zrušení předběžného opatření může být jak to, že vůbec nemělo být vydáno, tak to, že v důsledku skutečností nastalých po vydání předběžného opatření toto předběžné opatření není po právu (např. v důsledku hmotněprávních úkonů jako splnění, odstoupení od smlouvy a pod.). Rozhodnutí o odporu se může též zakládat na nových důkazech a tvrzeních jak ze strany odpůrce, tak navrhovatele. Rovněž v řízení o odporu se uplatní zásada, že rozhodné okolnosti stačí osvědčit, což je zásada platící jak pro navrhovatele, tak odpůrce. Rozhodnutí vydané na základě ústního jednání je přijímáno formou rozsudku. Pokud dojde ke zrušení prozatímního opatření, dochází zároveň k zamítnutí návrhu na vydání prozatímního opatření. Podstatné je, že proti rozsudku vydanému v řízení o odporu je ve vztahu k oběma stranám řízení přípustné odvolání.[9]“

 

Čo si z toho vziať a čo nie?

 

Nami navrhovaná právna úprava:

 

V ďalšom texte sa pokúsime načrtnúť hlavné rysy právnej úpravy, ktorá by mohla nahradiť tú súčasnú v O.s.p. resp. tú navrhovanú v predloženom návrhu CSP. Je treba pritom vychádzať z toho, že je potrebné ponechať na jednej strane takú právnu úpravu, na základe ktorej sa strana, v neprospech ktorej bude opatrenie nariadené, o návrhu na nariadenie opatrenia pred jeho nariadením nedozvie, avšak zároveň na strane druhej zaviesť takú právnu úpravu, ktorá takej strane po nariadení opatrenia, hoc i zo strany odvolacieho súdu, zabezpečí adekvátne možnosti rovnako rýchlej a účinnej obrany, a to (aj) s možnosťou poukazovať na fakt, že dôvody pre nariadené opatrenie ani v čase jeho nariadenia neexistovali.

 

Podľa nášho názoru riešením môže byť pri novej úprave v CSP zavedenie obdobného inštitútu ako v nemeckom práve v prípade inštitútu nazvaného „odpor“, využitím ktorého dostáva strana, ktorá je nariadeným opatrením dotknutá, možnosť hneď v danom konaní za rovnakých podmienok dosiahnuť zrušenie opatrenia, a to – ako už bolo uvedené - nielen pre to, že dôvody nariadeného opatrenia už neexistujú, ale aj preto, že dôvody nariadeného opatrenia ani v čase jeho nariadenia neexistovali. Z dôvodu zaužívania pojmu „odpor“ v súčasnej (O.s.p.) ale aj navrhovanej (CSP) právnej úprave v inom význame ako v prípade Nemecka, volajme daný inštitút, ktorým by sa strana voči nariadenému opatreniu bránila, v ďalšom texte napr. pojmom „opozícia“.  Stranu, ktorá podáva návrh na opatrenie, budeme v ďalšom texte pre zjednodušenie volať „navrhovateľ“, a druhú stranu „odporca“.

 

Rovnako ako v nemeckej právnej úprave by o opozícii, podanej odporcom, rozhodoval súd prvého stupňa, a to bez ohľadu na to, súd ktorého stupňa by opozíciou napadnuté opatrenie vydal. O opozícii by bol súd povinný rozhodnúť v lehote 30 dní odo dňa jej podania. Súd rozhodujúci o opozícii by nebol viazaný zisteniami a právnymi závermi uvedenými v rozhodnutí, ktorým bolo predtým opatrenie nariadené. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o opozícii by následne bolo prípustné odvolanie na odvolací súd. Je potrebné zdôrazniť, že zavedením opozície by nijako nebola dotknutá strana, v prospech ktorej opatrenie bolo vydané, nakoľko opatrenie je vykonateľné tak v zmysle CSP ako aj v zmysle dnes platnej úpravy najneskôr už momentom jeho doručenia, resp. uplynutím tam uvedenej lehoty na plnenie (§ 326 CSP alebo § 171 O.s.p.). Podanie opozície by teda nemalo odkladný účinok. Na rozdiel od dnes platnej a i navrhovanej právnej úpravy by však týmto inštitútom odporca dostal adekvátnu možnosť brániť sa voči opatreniu aj v prípade, pokiaľ by bolo nariadené až zo strany odvolacieho súdu.

 

Zavedením inštitútu opozície by bolo možné vypustiť z právneho poriadku možnosť odvolania odporcu voči uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bolo opatrenie nariadené. Navrhovateľ by bol však oprávnený podať odvolanie voči takému uzneseniu súdu prvého stupňa naďalej v prípade, pokiaľ by navrhovanému opatreniu bolo vyhovené len čiastočne. O takom odvolaní by rozhodoval odvolací súd, avšak v prípade, že by bola podaná voči nariadenému opatreniu i opozícia zo strany odporcu, vec by bola postúpená na odvolací súd až po tom, čo by súd prvého stupňa rozhodol o opozícii. Ak by pritom na základe opozície odporcu súd prvého stupňa zrušil či čo i len čiastočne obmedzil opatrenie nariadené svojim predchádzajúcim rozhodnutím, navrhovateľ by bol v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o opozícii oprávnený doplniť dôvody odvolania, pre ktoré by podľa jeho názoru malo byť opatreniu v celosti vyhovené, a to aj s prihliadnutím na medzitým zo strany odporcu v opozícii predložené argumenty.

 

Berúc v úvahu vyťaženosť slovenských súdov by – na rozdiel od nemeckej úpravy – bolo možné rozhodnúť o opozícii aj bez nariadenia pojednávania len na základe písomných vyjadrení a listinných dôkazov a – opätovne na rozdiel od nemeckej úpravy – by sa rozhodovalo samozrejme uznesením, a nie rozsudkom. Z dôvodu rovnosti strán by pritom aj pre úspech opozície – rovnako ako pre nariadenie opatrenia - bolo postačujúce zo strany odporcu „len“ osvedčiť skutočnosti, pre ktoré nariadené opatrenie nemalo byť vydané resp. pre ktoré je ho potrebné zrušiť.

 

Namietať, že dôvody pre nariadenie opatrenia v čase jeho vydania neexistovali, by mohlo byť prostredníctvom opozície možné v lehote 15 dní odo dňa, kedy bolo uznesenie o opatrení odporcovi doručené. Po uplynutí uvedenej lehoty by odporca mohol opozíciu použiť už len s poukazom na to, že dôvody pre nariadenie opatrenia pominuli,  resp. že už neexistujú.

 

Inštitút opozície by za uvedených podmienok bol odporca oprávnený využiť bez ohľadu na to, či by súd po nariadení opatrenia konal aj vo veci samej alebo nie (z dôvodu, že by súd navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej neurčil a teda aplikoval by postup v zmysle poslednej vety § 330 ods. 1 CSP). Pre prípad, že by súd navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej neurčil by sa však ponechala možnosť žaloby odporcu toho času uvedenej v ustanovení § 331 CSP, táto by však bola prípustná až po plnohodnotnom využití inštitútu opozície a o takej žalobe by už súd nerozhodoval prednostne (t.j. nie do 30 dní ako v prípade opozície) a pre jej úspech by už nestačilo len osvedčiť skutočnosti tvrdené odporcom, ale bolo by ich potrebné už i preukazovať.

 

Samozrejme v prípade, ak by súd spolu s opatrením určil navrhovateľovi lehotu pre podanie návrhu vo veci samej a táto by podaná nebola, zrušil by následne opatrenie aj bez návrhu. Rovnako by mohli primerane ostať v platnosti i spôsoby zániku opatrenia, dnes uvedené
v § 327 a nasl. CSP (ako napr. zrušenie opatrenia v prípade neúspechu navrhovateľa v konaní vo veci samej a pod.).

 

Máme za to, že takáto úprava by bola nesporne spravodlivejšia ako úprava, ktorá je aktuálne v CSP navrhovaná a ktorá nedáva odporcovi adekvátnu možnosť obrany v prípade, pokiaľ je opatrenie nariadené až odvolacím súdom. V prípade záujmu sme ochotní vo veľmi krátkom čase i vypracovať presné a konkrétne paragrafové znenie v zmysle vyššie uvedeného.

 

17/ STRANA OPRÁVNENÁ PODAŤ ODVOLANIE

 

§ 351 CSP

 

„Odvolanie môže podať strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.“

 

Naše stanovisko:

 

Rozhodnutie môže byť vydané v prospech žalobcu napr., hoci mu nemusí byť vyhovené v celosti. I takýto účastník konania by mal mať výslovne stanovené právo podať odvolanie s cieľom, aby mu súd vyhovel v celosti, t.j. nielen čiastočne. Z navrhovaného znenia § 351 CSP to však celkom jasne nevyplýva, preto navrhujeme jeho úpravu.

 

Nami navrhované znenie § 351 CSP:

 

 „Odvolanie môže podať strana, ktorej nebolo napadnutým rozhodnutím v celosti vyhovené alebo v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.“

 

18/ ROZHODNUTIE O PRERUŠENÍ KONANIA A MOŽNOSŤ JEHO NÁPRAVY

 

§ 349 ods. 1 CSP, § 357 CSP, § 381 CSP

 

„V zmysle § 349 ods. 1 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o

a)zastavení konania,

b)odmietnutí podania vo veci samej,

c)odmietnutí žaloby na obnovu konania,

d)návrhu na nariadenie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia,

e)zrušení neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 328 a 329 ods. 1.

f)    návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností,                s výnimkou odôvodnenia,

g)zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,

h)zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,

i)  návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,

j)  odklade vykonateľnosti rozhodnutia,

k)povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,

l)  zabezpečení dôkazného prostriedku,

m)návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti               cudzieho rozhodnutia, a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

 

V zmysle § 357 CSP

 

(1)    Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a)   neboli splnené procesné podmienky,

b)   strane sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

c)   rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d)   konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e)   súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie               rozhodujúcich skutočností,

f)    súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym               skutkovým zisteniam,

g)   zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej               obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 358),

h)   rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

 

(2)    Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné             uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má             vadu uvedenú v odseku 1.

 

(3)    Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do             uplynutia lehoty na podanie odvolania.“

 

V zmysle § 381 CSP

 

(1)    Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak

a)   neboli splnené procesné podmienky, 

b)   strane sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ak tento nedostatok nie         je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom tak, aby právo na spravodlivý               proces zostalo zachované,

c)   súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal               navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom,

d)   nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak          také dôvody neexistovali.

 

(2) Ak sú dané odvolacie dôvody podľa § 357 ods. 2, odvolací súd zruší odvolaním             napadnuté rozhodnutie vo veci samej a zároveň zruší aj právoplatné procesné             uznesenie, ktoré rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo.

 

Naše stanovisko:

 

Autori pripravovaného CSP mali nesporne záujem, aby sa návrhy na prerušenie konania podané niektorou zo strán nezneužívali za účelom oddialenia rozhodnutia vo veci samej, ako sa to deje v niektorých prípadoch v súčasnosti. Práve z tohto dôvodu zrejme ustanovenie § 153 ods. 3 CSP uvádza, že o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. Túto skutočnosť hodnotíme pozitívne.

 

Avšak nie je nám zrejmé, z akého dôvodu je vylúčená možnosť prieskumu rozhodnutia súdu prvého stupňa o prerušení konania odvolacím súdom. Pokiaľ totiž strana, ktorá návrh na prerušenie konania podávala, nie je úspešná nielen čo do návrhu na prerušenie konania, ale súčasne ani v konaní o veci samej, v takom prípade nie je z jej strany podľa nášho názoru možné namietať voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania ani postupom v zmysle § 357 ods. 2 CSP, nakoľko v prípade zamietnutia návrhu na prerušenie konania by nešlo o rozhodnutie, ktoré by predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, čo je podmienka uvedená v danom ustanovení § 357 ods. 2 CSP (keďže v zmysle
§ 153 ods. 3 CSP by súd rozhodol spolu s rozhodnutím o veci samej, nie predtým).

 

Navyše, nemožnosť podať odvolanie aj voči opačnému uzneseniu súdu prvého stupňa, na základe ktorého bude konanie prerušené, je veľmi nebezpečná a dovoľuje sudcom na súde prvého stupňa znefunkčniť celé konanie, a to aj vtedy, kedy na to v skutočnosti nebude vôbec dôvod - bez toho, aby mal účastník konania, ktorý o prerušenie konania nestojí, vôbec možnosť uvedené namietať.

 

Tým, že by sa do ustanovenia § 349 ods. 1 CSP doplnila možnosť podať odvolanie aj voči uzneseniam o prerušení konania (a to či už tých, na základe ktorých by sa konania prerušovali, alebo tých, na základe ktorých by sa návrhy na prerušenie konania zamietali), by sa pritom súdne konanie nijako nespomalilo, nakoľko v prípade, ak by súd prvého stupňa mal záujem návrh na prerušenie konania zamietnuť, rozhodoval by v zmysle § 153 ods. 3 CSP až súčasne s rozhodnutím vo veci samej, t.j. odvolanie voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania by účastník podával takisto až spolu s odvolaním voči rozhodnutiu vo veci samej. Zároveň by však mal možnosť podať odvolanie hneď v prípade, pokiaľ by súd prvého stupňa konanie prerušil, t.j. mal by možnosť nápravy v prípade, keby prerušenie konania zo strany súdu prvého stupňa bolo nedôvodné.

 

V tejto súvislosti však je potrebné uviesť, že odvolanie voči ktorémukoľvek rozhodnutiu je podľa navrhovaného znenia CSP možné odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 357 ods. 1 CSP (vyššie sme už argumentovali, že poukazovať na § 357 ods. 2 CSP zrejme nebude pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania možné). Zároveň však nie je možné hovoriť, že procesné rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, či konanie prerušiť alebo nie, by malo mať vždy vadu uvedenú v § 357 ods. 1 CSP, a to platí aj v prípade, pokiaľ mal súd v otázke prerušenia konania rozhodnúť inak.  Okresný súd totiž pri voľbe či konanie prerušiť alebo nie len volí medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi postupmi a ide o taký jeho procesný postup, ktorý je zákonom dovolený.[10] To znamená, voľba jedného z uvedených postupov ešte nemusí znamenať, že rozhodnutie súdu napr. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania by malo mať hneď vadu uvedenú v ustanovení § 357 ods. 1 CSP. Osvedčuje to i dnes platné znenie Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva, že obmedzenie odvolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení 205 ods. 2 O.s.p. platí len pre rozsudok alebo uznesenie vydané vo veci samej, nie však pre procesné rozhodnutie, voči ktorému je možné podať podľa dnes platného znenia Občianskeho súdneho poriadku odvolanie bez obmedzenia zákonom stanovenými dôvodmi.

 

Na základe uvedeného v prípade, pokiaľ pripustíme možnosť podať odvolanie voči rozhodnutiam o prerušení konania, mali by sme i zakotviť, že odvolateľ pri odvolaní voči takémuto druhu rozhodnutia nie je viazaný dôvodmi uvedenými v § 357 ods. 1 CSP.

 

Zároveň odporúčame v osobitnom ustanovení (§ 381 ods. 3 CSP) uviesť, že v prípade ak je podané odvolanie tak voči rozhodnutiu vo veci samej ako aj voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, a odvolanie voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania je dôvodné, odvolací súd okrem zmeny alebo zrušenia rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zruší i rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej.

 

Nami navrhované znenie § 349 ods. 1 CSP (zmeny sú podčiarknuté):

 

„V zmysle § 349 ods. 1 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o

a)   zastavení konania,

b)   odmietnutí podania vo veci samej,

c)   odmietnutí žaloby na obnovu konania,

d)   návrhu na nariadenie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia,

e)   zrušení neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 328 a 329 ods. 1.

f)    návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností,                   s výnimkou odôvodnenia,

g)   zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,

h)   zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,

i)    návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,

j)    odklade vykonateľnosti rozhodnutia,

k)   povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,

l)    zabezpečení dôkazného prostriedku,

m)návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti                  cudzieho rozhodnutia, a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia,

n)   trovách konania,

o)   prerušení konania.“

 

Nami navrhované znenie § 357 CSP (zmeny sú podčiarknuté):

 

V zmysle § 357 CSP

 

(1)    Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a)   neboli splnené procesné podmienky,

b)   strane sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

c)   rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d)   konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e)   súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie                  rozhodujúcich skutočností,

f)    súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym                  skutkovým zisteniam,

g)   zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej                  obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 358),

h)   rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

 

(2)    Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné             uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má             vadu uvedenú v odseku 1.

 

(3)    Odvolanie voči rozhodnutiu o prerušení konania možno odôvodniť aj z iných dôvodov,         ako sú uvedené v odseku 1.

 

(4)    Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do             uplynutia lehoty na podanie odvolania.“

 

Nami navrhované znenie nového § 381 ods. 3 CSP:

 

„V zmysle § 381 ods. 3 CSP v prípade ak je podané odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej ako aj voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania a odvolanie voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania je dôvodné, odvolací súd okrem zmeny alebo zrušenia rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zruší i rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej.“

 

Zároveň navrhujeme zmeniť i § 410 ods. 2 CSP a uviesť aj „a podľa § 349 písm. n) a o)“.

 

19/ ODMIETNUTIE ODVOLANIA

 

§378 písm. d) CSP

 

„Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 355, ak pre vady odvolania nie je možné v odvolacom konaní pokračovať.“

 

Naše stanovisko:

 

Navrhujeme špecifikovať dané ustanovenie presnejšie, a to i odkazom na § 365 ods. 1 CSP, ktoré upravuje odstraňovanie vád v odvolacom konaní.

 

Nami navrhované znenie § 378 písm. d) CSP:

 

„Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 355, ak nedôjde k odstráneniu vád postupom v zmysle § 365 ods. 1.“

 

20/ NEDOSTATOČNÉ ODÔVODNENIE=PRÍPUSTNOSŤ DOVOLANIA?

 

§ 409 písm. f) CSP a § 412 CSP

 

§ 409 písm. f) CSP

„Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces.“

 

§ 412 CSP

„Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.“

 

Naše stanovisko:

 

Oceňujeme, že navrhované znenie § 409 CSP odstránilo termín „odňatie možnosti konať pred súdom“, v súčasnosti použitý v § 237 O.s.p., ktorý býva častokrát rôzne a žiaľ i účelovo vykladaný najmä v spojitosti s otázkou, či i nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa považuje za odňatie možnosti konať pred súdom a teda či zakladá v zmysle § 237 O.s.p. i prípustnosť dovolania alebo nie.

 

Podľa znenia § 409 písm. f) CSP pritom je zrejmé, že nedostatočné odôvodnenie by zakladať prípustnosť dovolania podľa nového kódexu už jednoznačne malo (keďže podľa platnej judikatúry nedostatočné odôvodnenie je zásahom do práva na spravodlivý súdny proces). S takouto úpravou sa však nestotožňujeme.

 

Práve odvolanie sa na nedostatočné odôvodnenie totiž častokrát žiaľ umožňovalo a umožňuje dovolaciemu súdu založiť prípustnosť dovolania i v tých konkrétnych prípadoch, kedy sú rozhodnutia odvolacieho súdu odôvodnené postačujúco a kedy by dovolanie pri spravodlivom posúdení veci vôbec nemalo byť prípustné. Svedčí o tom i aktuálna odborná literatúra:

 

„...procesná možnosť vystaviť akékoľvek nemeritórne rozhodnutie odvolacieho súdu relevantnému dovolaciemu prieskumu vytvára značný priestor pre obštrukčné konanie a dubiózny procesný postup“.[11]

 

Navyše, posúdenie dostatočnosti odôvodnenia veci je pritom častokrát značne subjektívne... Pritom prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku by mala byť formulovaná jasne a jednoznačne, a tak (čo možno najobjektívnejšie) by mali byť nastavené i kritéria pre jej posudzovanie. To však v prípade, pokiaľ bude musieť dovolacím súdom byť posudzované odôvodnenie veci, nikdy platiť nebude. Ba čo viac, dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý by mal byť prípustný len vo výnimočných prípadoch. Nadôvažok je možné poukázať i na rozhodnutie Ústavného súdu SR, III. ÚS 551/2012, zo dňa 30.01.2013, v zmysle ktorého by podľa väčšinového názoru senátov Ústavného súdu SR nedostatočné odôvodnenie veci prípustnosť dovolania v súčasnosti zakladať bez ďalšieho nemalo (hoci vychádzajúc z platného znenia O.s.p. - z dôvodu, že nejde o odňatie možnosti konať pred súdom).

 

Preto navrhujeme, aby nedostatočné odôvodnenie prípustnosť dovolania podľa CSP nezakladalo (nakoľko v takom prípade vytvoríme priestor pre de facto štvorinštančné konanie s neistým a subjektívne hodnoteným výsledkom; dané štyri stupne súdneho konania budú pozostávať zo súdu prvého stupňa, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu a Ústavného súdu SR) a z tohto dôvodu do § 412 CSP navrhujeme implementovať slová „a len z dôvodov nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia“.

 

Aj v takom prípade by  samozrejme poškodenému subjektu stále zostávala možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý ťažiskovo v rámci svojej rozhodovacej činnosti posudzuje práve porušenie ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (samozrejme pokiaľ je také porušenie zo strany sťažovateľa namietané).

 

Nami navrhované znenie § 412 CSP:

 

„Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia a len z dôvodov nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia nie je prípustné.“

 

21/ PRÍPUSTNOSŤ DOVOLANIA V ŠPECIÁLNYCH SITUÁCIACH

 

§ 410 ods. 1 CSP

 

„Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne alebo ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak.“

 

Naše stanovisko:

 

Z aktuálne platného O.s.p. navrhujeme ponechať možnosť dovolania v prípade, ak sa rozhodnutie súdu prvého stupňa odlišuje od rozhodnutia odvolacieho súdu. Ako rozhodujúcu by sme však navrhli vziať do úvahy odlišnosť prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa a posledného rozhodnutia odvolacieho súdu, aby sa predišlo situácii, ktorá je dnes, kedy dovolanie nie je prípustné ani v prípade, ak odvolací súd zruší pôvodne odlišné rozhodnutie súdu prvého stupňa a vráti mu vec na ďalšie konanie a následné rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sa zhodujú – avšak to len preto, že súd prvého stupňa po druhý krát rozhodoval už viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

 

Zároveň nie je zrejmé, aký subjekt bude posudzovať, či má byť dovolacím súdom (predtým) vyriešená právna otázka posúdená inak. Máme totiž za to, že to, či je dovolanie prípustné z dôvodu, že vec má byť vyriešená odlišne od ustálenej praxe, by nemalo vyplývať až z posúdenia dovolacím súdom (ten by totiž musel v takom prípade hmotnoprávne posudzovať každé jedno podané dovolanie). Za takých okolností potom subjektom, ktorý bude hodnotiť, či má byť dovolacím súdom (predtým) vyriešená právna otázka posúdená inak, môže byť jedine odvolací súd. Preto navrhujeme, aby v takom prípade uvedené odvolací súd uviedol priamo vo výrokovej časti svojho rozhodnutia.

 

Zároveň máme za to, že by bolo správne pripustiť dovolanie proti tým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktoré neboli prijaté jednomyseľne.

 

Nami navrhované znenie § 410 ods. 1 CSP:

 

 „Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré nebolo prijaté jednomyseľne. Dovolanie je prípustné tiež proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa posledné rozhodnutie odvolacieho súdu odlišuje od prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci, pričom dovolanie je prípustné v časti, v ktorej sa uvedené rozhodnutia odlišujú. Zároveň je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne alebo ak odvolací súd navrhol vo výroku svojho rozhodnutia pripustiť dovolanie z dôvodu, že vec je potrebné posúdiť odlišne od doterajšej praxe dovolacieho súdu.“

 

22/ STRANA OPRÁVNENÁ PODAŤ DOVOLANIE

 

§ 413 CSP

 

„Dovolanie môže podať strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.“ 

 

 

Naše stanovisko:

 

Rozhodnutie môže byť vydané v prospech žalobcu napr., hoci mu nemusí byť vyhovené v celosti. I takýto účastník konania by mal mať výslovne stanovené právo podať v zákonom stanovených prípadoch dovolanie s cieľom, aby mu súd vyhovel v celosti, t.j. nielen čiastočne. Z navrhovaného znenia § 413 CSP to však celkom jasne nevyplýva, preto navrhujeme jeho úpravu.

 

Nami navrhované znenie § 413 CSP:

 

„Dovolanie môže podať strana, ktorej nebolo napadnutým rozhodnutím v celosti vyhovené alebo v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.“

 

23/ ZMENA STRANY V DOVOLACOM KONANÍ

 

§ 426 ods. 2 CSP

 

„Pre dovolacie konanie neplatia ustanovenia o pristúpení a zmene subjektov, o zmene a späťvzatí žaloby a o vzájomnej žalobe.“

 

Naše stanovisko:

 

V tejto súvislosti si dovoľujeme navrhnúť, aby aj v dovolacom konaní bola prípustná zmena v okruhu účastníkov konania (nie zámena, len zmena), ak nastane okolnosť uvedená v ustanovení § 74 CSP, t.j. ak nastane právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností. Takáto možnosť je prípustná i dnes podľa O.s.p. aj podľa odbornej literatúry[12] a nie je nám zrejmý dôvod, pre ktorý by malo dôjsť k zmene.

 

Ako argument je v tejto súvislosti nevyhnutné poukázať aj na ustanovenie § 445 CSP (právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté – nové rozhodnutie je rozhodnutie, ktoré nasleduje po vrátení veci zo strany dovolacieho súdu), ako aj na ustanovenie § 218 ods. 1 CSP (z ktorého vyplýva, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný aj pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku), ako aj na § 432 ods. 2 CSP (v zmysle ktorého dovolací súd môže na návrh odložiť právne účinky napadnutého rozhodnutia, avšak právne vzťahy niekoho iného než strany sporu nemôžu byť týmto dotknuté).

 

Na základe uvedených ustanovení, pokiaľ dôjde napr. k prevodu vlastníctva počas dovolacieho konania, strana, ktorá podala dovolanie, si nepomôže, hoci by NS SR jej dovolanie vyhodnotil ako opodstatnené, nakoľko nebude mať dosah na postavenie tretej osoby, ktorá nadobudla vlastníctvo počas dovolacieho konania. Pri dnes platnom znení O.s.p. by mala možnosť navrhnúť zmenu v účastníkovi konania počas dovolacieho konania tak, aby sa rozhodnutie dovolacieho súdu vzťahovalo i na tretiu osobu, čo však podľa navrhovaného § 426 ods. 2 CSP už urobiť nebude môcť. Navyše nič je nebude platná ani poznámka o konaní v katastri nehnuteľností, nakoľko ustanovenie § 218 ods. 2 CSP sa pravdepodobne na dnešné mimoriadne opravné prostriedky nebude vzťahovať (súdiac podľa znenia § 218 ods. 2 CSP, v ktorom aplikácia uvedeného ustanovenia na dovolanie uvedená nie je - na rozdiel napr. od dnes platného § 44a O.s.p.), a teda poznámka o podanom dovolaní, aj keby ju kataster nehnuteľností zapísal, nebude mať na postavenie tretej osoby vplyv.

 

S ohľadom na uvedené navrhujeme pripustiť možnosť zmeny v okruhu strán konania i v dovolacom konaní.

 

Nami navrhované znenie § 426 ods. 2 CSP:

 

„Pre dovolacie konanie neplatia ustanovenia § 73 a § 131 až 138.“

 

 

 

«Návrat na aktuality a publikácie