Aktuality a publikácie

20.05.2015

TÉMA: DOVOLANIE, CIVILNÝ SPOROVÝ PORIADOK, INTERTEMPORALITA

 

Zo série príspevkov k reforme občianskeho procesného práva vám ponúkame ďalší, tentokrát zaoberajúci sa inštitútom dovolania a jeho úpravou v návrhu Civilného sporového poriadku. Príspevok bol uverejnený v časopise Bulletin slovenskej advokácie číslo 3/2015.

 

Dovolanie v návrhoch dvoch civilných procesných kódexov

(uverejnené v časopise Bulletin slovenskej advokácie číslo 3/2015)

 

 

„Jedným z najzákladnejších spoločenských záujmov je, aby právo bolo jednotné a nestranné.“

            Benjamin Nathaniel Cardozo

 

Autor vo svojom príspevku špecifikuje niektoré z najzásadnejších zmien v dovolacom konaní, ktoré sú navrhované v Civilnom sporovom poriadku resp. v Civilnom mimosporovom poriadku. Analyzuje zmeny v úprave prípustnosti dovolania a špeciálne sa venuje otázke, či dovolanie podľa uvedených kódexov bude prípustné aj v prípade nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V nadväznosti na tieto zmeny sa zaoberá situáciou, v ktorej bude už za účinnosti nových kódexov rozhodované o dovolaniach podaných ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Záverom na inštitúte zmeny strany počas dovolacieho konania poukazuje na nevyhnutnosť rozumného sudcovského uváženia aj po prijatí nových procesných predpisov. Svoje závery priebežne podporuje konkrétnymi príkladmi. V celom príspevku vychádza zo znenia kódexov ako ich v decembri 2014 schválila vláda Slovenskej republiky. 

 

1. Úvod

 

Začnime dvoma základnými informáciami.

 

Po reforme občianskeho procesného práva by lehota na podanie dovolania mala byť nie jeden, ale dva mesiace od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Kým dovolateľovi sa teda poskytne viac času na dôslednú prípravu tohto opravného prostriedku, druhej sporovej strane (protistrane) sa situácia sťaží. A to je tá druhá informácia. Nad protistranou osoby podávajúcej dovolanie totiž bude tak trochu Damoklov meč – ak nestihne reagovať na dovolanie dovolateľa v lehote stanovenej súdom (nie kratšej ako 10 dní), na jej vyjadrenie už nebude prihliadané.

 

Obe vyššie spomenuté zmeny v porovnaní s dnes platným znením v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj len „O.s.p.“) sú pomerne podstatné a relevantné. Inštitút dovolania má však v pripravovanom Civilnom sporovom poriadku (ďalej aj len „CSP“) ďaleko bohatší príbeh, s vlastným a osobitným vývojom, na ktorý sa určite stojí za to pozrieť podrobnejšie.

 

Hoci tento príspevok bude výslovne analyzovať len ustanovenia CSP, vzťahujú sa všetky tu uvedené skutočnosti i na konania, ktoré majú byť prejednávané a rozhodované primárne podľa Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj len „CMP“), ktorý priamo stanovuje subsidiárne použitie ustanovení CSP, ak v CMP nie je uvedené inak. Samotný CMP pritom obsahuje len dve osobitné ustanovenia o dovolaní, a to
§ 76 a § 77 (samozrejme okrem dovolania generálneho prokurátora, čo je však samostatným inštitútom tak v CSP ako aj v CMP), ktoré nijako neovplyvňujú analýzu a naše (samozrejme, subjektívne) závery vyplývajúce z tohto príspevku. Tretí pripravovaný kódex, Správny súdny poriadok, dovolanie ako opravný prostriedok neuvádza.

 

Je tiež vhodné špecifikovať, že pokiaľ v tomto príspevku analyzujeme či uvádzame presné znenie toho ktorého ustanovenia kódexu či priamo odkazujeme aj na jeho konkrétne paragrafové označenie (číslo paragrafu),  vychádzame zo znenia CSP a CMP, ktoré bolo na sklonku minulého roku schválené vládou Slovenskej republiky (ďalej aj len „vláda SR“) a následne predložené nášmu zákonodarnému zboru, Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej aj len „NR SR“).   

 

V rámci úvodu tohto príspevku si pritom dovoľujeme rovnako upozorniť, že jeho predmetom primárne nemá byť podrobná informácia o novej úprave dovolania v pripravovanom CSP. Tú môže každý celkom jednoducho získať, pokiaľ sa oboznámi s aktuálnym znením CSP (či priebehom legislatívneho procesu ako takého) dostupným na internete.[1] Skutočným účelom tohto príspevku je zdôrazniť určité „ohniská“ tohto inštitútu, ktoré podľa nášho názoru – či už v ďalšom priebehu legislatívneho procesu alebo neskôr pri aplikácii platného a účinného CSP súdnou mocou –  prídu v budúcnosti na pretras. A, samozrejme, pozrieť sa takisto na to, ako CSP upravuje otázky, ktoré s inštitútom dovolania priamo súvisia a možno ich označiť za problematické či sporné už v dnes platnom a účinnom O.s.p.

 

A práve jedna taká bola v tomto časopise v nedávnej minulosti riešená...

 

2. Otázka prípustnosti dovolania z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

 

Úprimne povedané, keď sme sa po prvý raz oboznamovali so znením CSP, celkom úmyselne sme preskočili množstvo čo do číselného označenia skorších ustanovení, so zámerom prvotne zistiť, ako Rekodifikačná komisia vyriešila nekonečnú ságu pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“ v rámci inštitútu dovolania. Pokiaľ totiž vidí dnes obozretný advokát relevantné nedostatky v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie (a teda niet dôvodu prípustnosti dovolania z dôvodu diformity rozhodnutí súdu prvej a druhej inštancie), má ťažkú úlohu a musí zvažovať. Či sa v mene svojho klienta pustiť do dovolania a dúfať, že „jeho“ vec dostane na stôl jeden z  dovolacích senátov, ktoré nedostatočné odôvodnenie považujú za odňatie možnosti konať pred súdom (a teda za skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania), alebo nestrácať čas a priamo koncipovať ústavnú sťažnosť adresovanú Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavný súd SR“). Je to totiž práve Ústavný súd SR, ktorý konštatuje, že nedostatok relevantného odôvodnenia je zásahom do základného práva účastníka konania (CSP už používa pojem strana sporu) na spravodlivý súdny proces[2], čo v takom prípade nevyhnutne rezultuje do vydania nálezu a zrušenia napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu s vrátením veci tomuto súdu na ďalšie konanie.

 

Dovoľujeme si v uvedenej dlhé roky riešenej otázke - či nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prípustnosť dovolania zakladá alebo nie - odkázať na príspevky F. Sedlačka uverejnené v tomto časopise.[3] Skutočnosti a odkazy v nich uvedené možno doplniť o pomerne dnes už známe rozhodnutie Ústavného súdu SR, na základe ktorého „právne názory najvyššieho súdu, ktorým založil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p. z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavného súdu a ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“.[4]

 

Vráťme sa však k slovenskej civilno-procesnej budúcnosti. V rámci ustanovení, ktoré v CSP stanovovali podmienky prípustnosti dovolania, sme tento sporný pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ nenašli a v rámci pokračujúceho legislatívneho procesu absentuje v týchto ustanoveniach aj v čase koncipovania tohto príspevku (prelom rokov 2014-2015). Úplne prvé zverejnené znenie CSP, rovnako ako to nasledujúce -  predložené dňa 15.08.2014 do medzirezortného pripomienkového konania - však stanovovalo, že dovolanie bude prípustné v prípade, ak dôjde „k zásahu do práva na spravodlivý proces“. To znamená, jednoznačne mal CSP snahu pôvodne zakotviť, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu bude v budúcnosti prípustnosť dovolania zakladať. Nemáme vedomosť, ako k uvedenému  riešeniu pristupovali iné osoby či organizácie pripomienkujúce CSP, my sme však k danému navrhovanému riešeniu uviedli a adresovali Rekodifikačnej komisii v čase trvania medzirezortného pripomienkového konania nasledovné:

„Považujeme však za otázne, či je takáto úprava podmienok prípustnosti dovolania vhodná. Práve odvolanie sa na nedostatočné odôvodnenie totiž častokrát žiaľ umožňovalo a umožňuje dovolaciemu súdu založiť prípustnosť dovolania i v tých konkrétnych prípadoch, kedy sú rozhodnutia odvolacieho súdu odôvodnené postačujúco a kedy by dovolanie pri spravodlivom posúdení veci prípustné byť nemalo...

...Navyše, posúdenie (ne)dostatočnosti odôvodnenia veci je a vždy bude častokrát značne subjektívne. I podľa aktuálnej judikatúry totiž platí, že mieru naplnenia povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na právnu úpravu a konkrétny prípad, so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané.[5] Už vyššie sme pritom uvádzali, že prípustnosť dovolania ako de facto mimoriadneho opravného prostriedku by mala byť formulovaná jasne a jednoznačne, a tak (čo možno najobjektívnejšie) by mali byť nastavené i kritéria pre jej posudzovanie. To však v prípade, pokiaľ bude musieť dovolacím súdom byť posudzované odôvodnenie veci, nikdy platiť nebude. V prípade, ak jednoznačne pripustíme dovolanie s poukazom na nedostatok odôvodenia rozhodnutia odvolacieho súdu, de facto tým vytvoríme priestor pre štvorinštančné súdne konanie s neistým a subjektívne hodnoteným výsledkom; dané štyri stupne súdneho konania budú pozostávať zo súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu a Ústavného súdu SR.

Práve z uvedeného dôvodu bolo i Rekodifikačnej komisii dané na zváženie implementovať do ustanovenia § 412 CSP znenie, na základe ktorého by nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia prípustnosť dovolania automaticky bez ďalšieho nezakladalo.“[6] 

 

Nevedno presne prečo, každopádne však následné znenie CSP, ktoré bolo zverejnené po ukončení medzirezortného pripomienkového konania, už prípustnosť dovolania v kontexte zásahu do práva na spravodlivý proces formulovalo inak:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

 

Podľa tohto znenia (aktuálneho i v čase, kedy bol CSP predkladaný vládou do NR SR[7]) teda na to, aby bolo dovolanie prípustné, už nebude stačiť len porušenie (resp. zásah) do práva na spravodlivý proces bez ďalšieho, ale bude nevyhnutné, aby k takému porušeniu došlo z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu, ktorý mal za následok, že strane konania bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

 

Citované ustanovenie akoby navádzalo k tomu, že procesné práva patriace strane, je nevyhnutné rozdeliť na dve skupiny. Tú prvú by sme mohli nazvať práva aktívne, t.j. tie, ktoré strana konania sama uskutočňuje resp. vykonáva. Ide napríklad o právo strany predložiť vyjadrenie k odvolaniu druhej sporovej strany (protistrany).  Dnes nie je sporné, že v prípade, pokiaľ sa odvolanie druhej strane konania nedoručí a odvolací súd napriek uvedenému vo veci rozhodne (v prospech odvolateľa), dochádza k porušeniu práva (v odvolacom konaní neúspešnej strany) na spravodlivý súdny proces, resp. terminológiou dnes platného a účinného O.s.p. i k odňatiu možnosti konať pred súdom – čo samozrejme zakladá prípustnosť, ale i dôvodnosť dovolania bez ďalšieho.[8]

 

Druhú skupinu procesných práv tvoria tie, ktoré by sme mohli nazvať právami pasívnymi. Pôjde o procesné práva, ktoré samotná strana vlastným (aktívnym) konaním neuskutočňuje. Pôjde teda o práva, ktoré strane konania prináležia bez ďalšieho a súd je povinný ich požadovaným spôsobom uspokojiť. Takýmto právom je nesporne i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, formulované v CSP (opätovne v tom znení, ktoré bolo predložené do NR SR) nasledovne:

 

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.[9]

 

Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.[10]

 

Z vyššie uvedeného je zrejme nevyhnutné dôjsť k záveru, že pokiaľ procesné právo strany na riadne odôvodnenie rozhodnutia je právom pasívnym, t.j. ide o právo, ktoré nie je samotnou stranou (resp. jej aktívnym konaním) uskutočňované, nenapĺňa porušenie tohto práva hypotézu vyššie citovanej právnej normy, ustanovujúcej podmienky prípustnosti dovolania v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces. Ak je teda náš tu prezentovaný výklad správny, tak počas prípravy a tvorby CSP došlo (po medzirezortnom pripomienkovom konaní) k zásadnej zmene, že samotné nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prípustnosť dovolania zakladať nebude.

 

Otázka vzťahu nedostatočného odôvodnenia na strane jednej a prípustnosti dovolania na strane druhej však ani zďaleka nemôže byť jedinou, ktorá pri hodnotení a analyzovaní inštitútu dovolania príde na pretras...

 

3. Nové podmienky prípustnosti dovolania podľa CSP = spravodlivejšie konanie?

 

Zásadnou (i keď tak trochu prvoplánovou) otázkou čitateľa možno bude, či je možné hodnotiť v CSP navrhovanú úpravu dovolacieho konania ako spravodlivejšiu v porovnaní s tou, ktorá je dnes platná a účinná - obsiahnutá v § 236 a nasl. O.s.p. 

 

K nájdeniu odpovede si poslúžime prvým príkladom:

 

Príklad 1

Súd prvej inštancie vyhovie v celosti žalobnému návrhu žalobcu. Žalovaný podá odvolanie, príslušný senát odvolacieho súdu na neverejnom zasadnutí bez nariadenia pojednávania odvolanie žalovaného posúdi ako dôvodné, na základe ktorej skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie následne, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, žalobný návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne. Odvolací súd jeho rozsudok (podľa očakávania) tentoraz  potvrdí.

 

Čo môže následne robiť neúspešný žalobca podľa dnes platného O.s.p.? Odpoveď je v zásade jednoduchá – v podstate nič. Dovolanie totiž pravdepodobne vôbec nebude mať prípustné. Čo na tom, že sudca súdu prvej inštancie mal v skutočnosti iný právny názor ako odvolací senát... Keďže posledné rozhodnutia súdu prvej inštancie a súdu odvolacieho sa zhodujú (hoci len preto, že súd prvej inštancie je viazaný predtým vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu...), k prípustnosti dovolania žalobcovi ona rozdielnosť právnych názorov oboch inštancií nepomôže. A to ani v prípade, že onen právny názor odvolacieho súdu bude i pri objektívnom pohľade nelogický či arbitrárny (ibaže by došlo k podstatnej vade konania v zmysle § 237 O.s.p., čo by prípustnosť dovolania samozrejme zakladalo, o ktorej možnosti však neuvažujme; rovnako abstrahujeme od možnosti využitia ústavnej sťažnosti, čo je prostriedok osobitný a svojím charakterom nesporne exemplárny).

 

Práve z dôvodu, že CSP túto zvláštnu (diplomaticky povedané...) situáciu zakotvenú dlhé roky v Občianskom súdnom poriadku de facto minimálne čiastočne rieši (to akým spôsobom, vysvetlíme nižšie), si dovolíme úpravu dovolacieho konania navrhovanú v CSP považovať za kvalitnejšiu. Aká teda je vôbec táto úprava v pripravovanom kódexe?

 

Úprava prípustnosti dovolania z dôvodu vád konania uvedených toho času v § 237 O.s.p. (ďalej aj len „zásadné vady“), ktoré zakladajú prípustnosť, ale aj dôvodnosť dovolania bez ďalšieho, až tak veľkých zmien (s výnimkou vyššie analyzovaného odstránenia pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“) nedoznala[11]. Za osobitnú zmienku azda  stojí, že zásadné vady by už v zmysle CSP nemali zakladať prípustnosť dovolania voči každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (ako je tomu dnes), ale len voči tým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktoré sú vydané vo veci samej alebo ktorými sa konanie končí.

 

Podstatná zmena však nastala v ostatnej úprave prípustnosti dovolania, v rámci ktorej sa Rekodifikačná komisia evidentne inšpirovala právnou úpravou platnou od 01.01.2013 v Českej republike. Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že kým podľa dnes platného a účinného O.s.p. je pre prípustnosť dovolania rozhodujúcou primárne diformita vo výsledku konania na odvolacom súde a súde prvej inštancie [diferencia medzi rozhodnutiami súdu prvej a druhej inštancie - podľa § 238 ods. 1 či § 239 ods. 1 písm. a) O.s.p. s výnimkami uvedenými v § 238 ods. 4 a 5 a § 239 ods. 3 O.s.p.], podľa úpravy navrhovanej v CSP by rozhodujúcou skutočnosťou na posúdenie dovolania ako prípustného (samozrejme okrem už spomenutých zásadných vád zakladajúcich prípustnosť ale i dôvodnosť dovolania bez ďalšieho) mal byť odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v posúdení otázky, od riešenia ktorej záviselo rozhodnutie vo veci (ďalej aj len „rozhodujúca otázka“). Ak takejto ustálenej praxe dovolacieho súdu niet (či už z dôvodu, že rozhodujúcu otázku riešila zatiaľ prax dovolacieho súdu rozdielne alebo z dôvodu, že rozhodujúca otázka riešená dovolacím súdom zatiaľ nebola), bude prípustnosť dovolania takisto daná. Úprava prípustnosti CSP pamätá i na prípadný vývoj spoločenských pomerov či akejsi odbornej mienky, nakoľko prípustnosť dovolania bude zakladať i to, ak dovolací súd dôjde (napríklad na základe právnych názorov odbornej verejnosti či samotného Ústavného súdu SR) k názoru, že rozhodujúca otázka by mala byť – v porovnaní s predchádzajúcou praxou dovolacieho súdu - vyriešená inak. Prípadné účelové zneužitie tejto poslednej možnosti zakladajúcej prípustnosť dovolania by pritom mali obmedzovať ustanovenia o tzv. Veľkom senáte[12] (pozostávajúcom zo siedmich sudcov), na základe ktorých je senát dovolacieho súdu, ktorý chce posúdiť rozhodujúcu otázku odlišne, povinný postúpiť vec na rozhodnutie práve tomuto Veľkému senátu. Veľký senát si je pred rozhodnutím vo veci povinný vyžiadať stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky.  Hodno však dodať, že traja členovia senátu, ktorí vec postúpili na rozhodnutie Veľkému senátu, sa automaticky stávajú i členmi Veľkého senátu, t.j. naďalej sa podieľajú na riešení a rozhodovaní danej veci a rozhodujúcej otázky. Veľký senát rozhoduje väčšinou hlasov, pričom jeho ďalšími členmi sú predseda príslušného kolégia a ďalší traja sudcovia tohto kolégia určení rozvrhom práce.

 

Danú obligatórnosť postúpenia veci Veľkému senátu ešte pred rozhodnutím vo veci a teda ešte pred prípadným odklonom od ustálenej praxe dovolacieho súdu každopádne možno v porovnaní s dnešnou právnou úpravou hodnotiť určite pozitívne. Zásadným nedostatkom dnes platnej právnej úpravy je totiž predovšetkým to, že na prijatie zjednocujúceho stanoviska je potrebné, aby už došlo k nejednotnosti v rozhodovacej činnosti.[13] Uvedená skutočnosť pritom bola i v poslednom období predmetom kritiky.[14] Navyše, aj v prípade, ak dnes dôjde k odlišnosti v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, stanovisko vôbec nemusí byť prijaté. Vyplýva to z článku 12 odseky 10 a 11 a článku 20 odseky 10 a 11 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky[15] (ďalej aj len „NS SR“), v zmysle ktorých, ak k stanovisku zo strany pléna resp. kolégia NS SR nepríde, nie je obligatórne stanovený ďalší postup (napr. plénum alebo kolégium sú len oprávnené sa uzniesť, že vyhotovením nového návrhu stanoviska bude poverená iná pracovná skupina resp. iní sudcovia kolégia).

 

To znamená, je evidentné, že v CSP navrhovaná „ostatná“ úprava prípustnosti dovolania (t.j. úprava prípustnosti dovolania z dôvodov iných ako zásadných vád) už nezdôrazňuje princíp diformity vo výsledku konania na súde prvej inštancie a odvolacom súde, ale uprednostňuje a stavia do popredia význam jednotnosti rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, t.j. pri tejto úprave v CSP by malo byť možné vopred oveľa lepšie odhadnúť budúci výsledok súdneho sporu.  Hodno pritom dodať, že dovolanie z dôvodu odklonu rozhodnutia odvolacieho súdu od riešenia rozhodujúcej otázky v predchádzajúcej praxi dovolacieho súdu (či z dôvodu jej neriešenia alebo nejednotného riešenia v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti NS SR) bude voči takému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdzoval alebo ho menil. A práve tým CSP nespravodlivo kritickú situáciu žalobcu vo vyššie načrtnutom príklade 1 rieši (na rozdiel od dnes platného a účinného O.s.p., v zmysle ktorého dovolanie v danej situácii prípustným nie je).

 

Prípustnosť tohto „druhu“ dovolania však (na rozdiel od dovolania poukazujúceho na zásadné vady) podľa CSP nebude zakladať automaticky i jeho dôvodnosť. Tá bude daná len vtedy, ak právne posúdenie odvolacieho súdu v rozhodujúcej otázke bude vyhodnotené ako nesprávne. To znamená, samotný odklon odvolacieho súdu od predchádzajúcej praxe dovolacieho súdu ešte na posúdenie dovolania ako dôvodného stačiť nemusí (CSP už vôbec neuvádza ako dôvod dovolania ani tzv. inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Úprava CSP zároveň uvádza určité kategórie rozhodnutí odvolacieho súdu, pri ktorých sa možnosť prípustnosti dovolania z dôvodu odklonu od predchádzajúcej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu uplatniť nemôže (najmä pôjde o rozhodnutia, pri ktorých napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení nebude prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy či pri sporoch s ochranou slabšej strany dvojnásobok minimálnej mzdy).

 

Rozdiely pri posúdení prípustnosti dovolania z iných dôvodov ako z dôvodov zásadných vád v porovnaní s dnes platnou právnou úpravou budú teda značné. A práve tu sa pomaly dostávame asi k najproblematickejšiemu „bodu“ pripravovanej úpravy inštitútu dovolania, na ktorý sa pri tvorbe ale i pripomienkovaní CSP zrejme (aspoň zatiaľ) tak trocha pozabudlo...

 

4. Konflikt intertemporality

 

Na úvod tejto časti považujeme za potrebné zdôrazniť, že „samotná existencia dovolania nepožíva ústavnoprávnu ochranu, resp. inými slovami, nie je povinnosťou štátu, aby taký prostriedok ochrany práv do svojho právneho poriadku zakomponoval. To však nezbavuje súd povinnosti interpretovať a aplikovať podmienky pripustenia tohto prostriedku, pokiaľ ho štát vo svojom zákonodarstve vytvoril, tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva na spravodlivý proces.[16]

 

Ako vysvetlíme v ďalšom texte, nevyhnutnosť interpretácie podmienok prípustnosti dovolania vyššie uvedeným spôsobom bude za predpokladu prijatia CSP v znení predloženom do NR SR veľmi relevantná...

 

Už sme uviedli, že Rekodifikačná komisia sa pri úprave prípustnosti dovolania evidentne inšpirovala právnou úpravou platnou od 01.01.2013 v Českej republike. Lenže, s jednou podstatnou odchýlkou. U našich západných susedov bolo prijaté v zákone číslo 404/2012 Sb. (ktorým bol „občanský soudní řád“ novelizovaný) špeciálne prechodné ustanovenie k uvedenej úprave dovolacieho konania, ktorého podstatná časť znela nasledovne:

„Dovolání proti rozhodnutím odvolacího soudu vydaným přede dnem nabytí účinnosti tohto zákona se projednají a rozhodnou podle dosavadních právních předpisů...“

 

V návrhu CSP špeciálne intertemporálne ustanovenie k dovolaciemu konaniu nenájdeme. V rámci prechodných ustanovení CSP je však uvedené všeobecné ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti“,[17] resp. že „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované“.[18] Konania, ktoré sa majú dokončiť podľa O.s.p. aj po tom, čo CSP nadobudne účinnosť, uvádzajú ďalšie ustanovenia CSP[19] (ide o konania o zmenkovom platobnom rozkaze a šekovom platobnom rozkaze či o rozkaze na plnenie), v danom ustanovení však žiadna zmienka o dovolacom konaní uvedená nie je.

 

Čo to znamená? Načrtnime si dva príklady.

 

Príklad 2

Ešte za platnosti a účinnosti O.s.p. rozhodne odvolací súd tak, že rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý pôvodne žalobe v celosti vyhovel, zmení  tak, že žalobu zamietne. Neúspešný žalobca chce využiť možnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na diformitu rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) a vedomý si i nesprávneho právneho posúdenia odvolacieho súdu (zakladajúcemu dôvodnosť dovolania) teda podá dovolanie. Ibaže, nedopatrením deň po uplynutí 1-mesačnej lehoty stanovenej v O.s.p.

 

Príklad 3

Takisto ešte za platnosti a účinnosti O.s.p. rozhodne odvolací súd tak, že rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý pôvodne žalobe v celosti vyhovel, zmení  tak, že žalobu zamietne. Neúspešný žalobca tentokrát podá dovolanie včas. V dovolaní pri odôvodňovaní jeho prípustnosti poukáže takisto na § 238 ods. 1 O.s.p., jeho dôvodnosť bude odvodzovať od § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. (existencia tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Vedomý si kvality svojej právnej argumentácie bude – na rozdiel od žalobcu v príklade číslo 2 - pokojne spávať.

 

Až tu zrazu príde deň, kedy nadobudne účinnosť CSP. Hoci všeobecne platí, že „procesné právo vychádza zo zásady, že na procesné úkony v konaní sa vzťahuje právo platné a účinné v čase ich vykonania“[20], príslušný senát dovolacieho súdu, postupujúc v zmysle prechodných ustanovení CSP, bude považovať za relevantné na posúdenie prípustnosti dovolania práve ustanovenia nového kódexu. A tak do toho času trúchliacemu žalobcovi z príkladu číslo 2 z ničoho nič príde uznesenie, podľa ktorého bude jeho dovolanie posúdené ako prípustné (bolo predsa podané včas, t.j. v rámci dvojmesačnej lehoty stanovenej v CSP) a i dôvodné, s poukazom na to, že odvolací súd sa pri svojom posúdení odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Naopak, do toho času sebaistému žalobcovi z príkladu číslo 3 ostanú oči pre plač. Iná vada konania totiž už dôvodnosť dovolania v zmysle CSP bez ďalšieho nezakladá...

 

Je to tak v poriadku? Bude to tak v poriadku?

 

Je úplne evidentné, že v danom prípade ide o retroaktivitu, ktorá v jednom prípade pôsobí v prospech dovolateľa, v druhom naopak. Na objasnenie, o akú retroaktivitu ide, si priblížime jeden z nálezov Ústavného súdu SR:

„Pravá retroaktivita zákona predpokladá, že zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov (práv alebo povinností). Nepravá retroaktivita znamená, že neskorší zákon pôsobí na ešte neuzavreté vecné stavy a právne vzťahy. Neskorší zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali.“[21]

 

Podľa ďalšieho rozhodnutia Ústavného súdu SRvšeobecne v prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou“.[22] A ako tvrdí iné rozhodnutie Ústavného súdu SR „nová právna úprava pritom môže znamenať zrušenie alebo zúženie existujúceho subjektívneho práva do budúcnosti. Vo všeobecnosti sa nepravá retroaktivita pripúšťa, avšak existujú výnimky, ktoré ju robia neprípustnou, najmä v prípade, ak výrazne zasahuje do legitímnych očakávaní jednotlivcov“.[23] Pritom nálezy Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých i nepravá retroaktivita môže ústavne relevantným spôsobom zasiahnuť do právnej istoty, resp. do legitímnych očakávaní dotknutých subjektov práva, nie sú v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR ničím výnimočným.[24]

 

Je však zároveň potrebné uviesť, že len skutočnosť, že nová právna úprava je „tvrdšia“ (t.j. v prípade žalobcu z príkladu číslo 3 tým, že v CSP tzv. iná vada konania dôvodnosť dovolania bez ďalšieho už neodôvodňuje), ešte sama osebe protiústavnosť retroaktívnej normy zakladať nemusí.[25] Napriek tomu však tvrdíme, že daná situácia spôsobená príliš všeobecným riešením prechodných ustanovení CSP (či lepšie povedané absenciou akéhokoľvek prechodného ustanovenia špeciálne riešiaceho zmenu v úprave dovolacieho konania) v určitých situáciách protiústavný rozmer nadobudne. Aj za pomoci jedného nálezu Ústavného súdu – tentoraz Českej republiky – sa to pokúsime dokázať ďalším príkladom.

 

Príklad 4

V dvoch skutkovo a právne identických občianskoprávnych konaniach, predmetom ktorých bude úhrada plnenia medzi trojnásobkom až desaťnásobkom minimálnej mzdy (pričom nepôjde o spory s ochranou slabšej strany), odvolací súd zmení dvoma rozsudkami vydanými v ten istý deň (ešte za platnosti O.s.p.) rozsudky súdu prvej inštancie, na základe ktorých príslušné (celkom identické) žalobné návrhy zamietne. Obaja žalobcovia podajú v ten istý deň voči „tomu svojmu“ rozsudku dovolanie, v ktorom budú argumentovať nesprávnym právnym posúdením odvolacieho súdu. V prípade prvého zo žalobcov jeden senát dovolacieho súdu rozhodne ešte počas platnosti a účinnosti O.s.p., a to tak, že dovolanie vyhodnotí ako prípustné i ako dôvodné. V prípade druhého zo žalobcov bude rozhodovať iný dovolací senát, a to už za platnosti a účinnosti CSP. A tento senát, aplikujúc ustanovenie CSP o tom, že dovolanie s poukazom na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe nie je prípustné, pokiaľ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, dovolanie tohto (druhého) žalobcu odmietne (ibaže by išlo o spor s ochranou slabšej strany, čo v danom prípade nejde).

 

Azda ide o tak trochu extrémny príklad dvoch obdobných žalobných návrhov dvoch rôznych žalobcov, zastávame však právny názor, že správnosť akéhokoľvek výkladu práva sa najlepšie ukáže v tzv. hraničných situáciách. Príklad číslo 4 pritom ukazuje, že pri danej úprave prechodných ustanovení ako je uvedená v CSP môžu obdobné či identické žalobné návrhy podané v tom istom čase (resp. lepšie povedané dovolania podané v tom istom čase) „dopadnúť“ celkom rozdielne, a to len v závislosti od toho, kedy ten ktorý senát dovolacieho súdu o príslušnom dovolaní rozhodne.

 

Právny názor o protiústavnosti daného stavu sme si pritom definitívne utvrdili po prečítaní príspevku L. Hanuša v časopise Právní rozhledy.[26] Práve ten nás totiž nasmeroval na zdanlivo s našou problematikou nie celkom súvisiaci nález Ústavného súdu Českej republiky, IV. ÚS 373/2000, zo dňa 04.05.2001.[27] Nechajme teda predmetný nález interpretovať práve L. Hanuša:

„Skutkově šlo o případ vydání nemovitosti (pozemku) dle zákona o půdě. V daném případě byly splněny všechny podmínky pro její vydání a správní orgán oprávněné osobě vyhověl. Jednou z řešených otázek bylo mimo jiné i posouzení, zda stavba na předmětné nemovitosti postavená je stavbou jednoduchou či nikoliv. Rozhodnutí správního orgánu vycházelo ze závěru, že se o stavbu jednoduchou ve smyslu platných právních předpisů jedná. Do jeho rozhodnutí podala osoba povinná opravný prostředek ke krajskému soudu, který rozhodnutí zrušil, když konstatoval, že zákon, tak jak upravuje vymezení parametrů jednoduché stavby v době rozhodování soudu, tuto nepovažuje za stavbu jednoduchou, a tudíž nelze zastavěný pozemek vydat. Oprávněná osoba se obrátila na Ústavní soud, který jejímu návrhu v řízení o ústavní stížnosti vyhověl a uvedl, že pro soud je sice rozhodující stav v době vyhlášení rozsudku, tento závěr je však nutno vztáhnout toliko ke skutkovým zjištěním, nikoliv v souzené věci k aplikaci právní normy dokládající důvodnost stěžovatelova nároku, který vznikl okamžikem naplnění příslušné skutkové podstaty zákona o půdě, tedy splněním hypotézy předmětné právní normy. Poznamenal, že v opačném případě by došlo k nepřípustné pravé zpětné účinnosti zákona, neboť v okamžiku podání návrhu na vydání nemovitosti bylo bez jakýchkoliv pochybností zřejmé, že se v souladu s příslušnými stavebněprávními předpisy jednalo o stavbu jednoduchou a sám zákon o půdě nemohl předvídat, že dojde v budoucnu v souvislosti se změnou stavebního zákona rovněž ke změně legálního vymezení jednoduché stavby. Své závěry uzavřel konstatováním, že nárok stěžovatele splněním všech zákonných podmínek pro vydání příslušné nemovitosti vznikl okamžikem podání návrhu na vydání nemovitosti a následná změna stavebněprávních předpisů, měnící kritéria pro posouzení jednoduché stavby, nemůže jít k jeho tíži jako restituenta.“

 

A teraz časť, podľa nášho názoru, pre naše účely rozhodujúca:    

„Současně nad rámec těchto rozhodovacích důvodů uvedl, že připuštění opačného postupu by totiž znamenalo, že právní posouzení nároků různých osob, které je včas a řádně uplatnily a splňovaly zcela shodné výchozí podmínky, by bylo řešeno rozdílným způsobem podle toho, ke kterému okamžiku by příslušný orgán veřejné moci o takovém nároku rozhodoval. Takové rozhodování by záviselo na nahodilosti, což je nepochybně postup principům právního státu neodpovídající (v této souvislosti lze poukázat na v těchto případech častý odkaz na princip rovnosti).“[28]  

 

Je zrejmé, že k značne obdobnej situácii dochádza v našom príklade číslo 4. Pritom, onen princíp rovnosti je spomínaný v súvislosti s retroaktivitou i v rozhodnutiach Ústavného súdu SR:

„V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd v zhode so sťažovateľkou považuje za vhodné poukázať na ňou citované právne názory obsiahnuté v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 25/05, podľa ktorých „časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo.“.“[29]

 

Treba znovu zdôrazniť, že v súčasnosti platná právna úprava O.s.p. v konaní, v ktorom sa zhodujú rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie len z dôvodu, že súd prvej inštancie je viazaný predtým vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, bez ďalšieho (okrem výnimočných situácii ako napríklad existencia zásadných vád uvedených v § 237 O.s.p. či prípad, kedy odvolací súd dovolanie pripustí s poukazom na to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu) dovolanie jednoducho neumožňuje (hoci právoplatný rozsudok vydaný v danom konaní môže byť i rozhodnutím svojvoľným či arbitrárnym). Už len preto je nevyhnutné hodnotiť vskutku pozitívne, že navrhované nové kritérium prípustnosti dovolania v CSP (t.j. súlad rozhodnutia odvolacieho súdu s predchádzajúcou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu ako takou) by malo byť uplatňované už bezprostredne po tom, čo nový kódex nadobudne účinnosť. Avšak s poukazom k vyššie uvedenému je zrejme sporné, pokiaľ by sa mali len na základe a pod vplyvom novej úpravy bez ďalšieho „cez palubu“ hádzať tie dovolania, ktoré budú podané ešte počas platnosti a účinnosti O.s.p., a ktoré by zároveň podľa tam uvedenej úpravy mali byť posúdené ako prípustné a zároveň dôvodné.

 

Do akej miery aplikovať v daných prípadoch CSP za predpokladu jeho prijatia v znení, v akom ho schválila vláda SR, nie je zrejme ani otázkou výkladu prechodných ustanovení. Civilný sporový poriadok totiž jednoznačne vymenúva konania, na ktorých dokončenie sa majú vzťahovať ešte doterajšie predpisy. Konania o dovolaniach začaté podľa O.s.p. tam však uvedené nie sú. Preto ťažko možno uvažovať o nejakom s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava SR“) súladnom výklade, ktorý by zároveň nešiel do priameho rozporu s príslušnými prechodnými ustanoveniami CSP. Ošetriť celú situáciu pritom zo strany dovolacieho senátu NS SR, ktorý ju bude mať snahu posúdiť spravodlivo a v súlade s Ústavou SR, nie je zrejme možné ani cez ustanovenie CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované“.[30] Ako totiž vyplýva z ďalších nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky[31] pod právnymi účinkami rozumieme napr. právoplatnosť či (predbežnú) vykonateľnosť rozhodnutí, ktoré nastávajú, ak nedôjde k odloženiu týchto účinkov v dôsledku úkonov strán. A teda pod právne účinky (zrejme) nie je možné subsumovať to, či príslušné dovolania (ktoré bez ďalšieho právoplatnosť ani vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu neovplyvňujú) v danom čase (za platnosti predchádzajúceho právneho predpisu) mali alebo nemali byť posúdené ako prípustné a dôvodné.

 

Ak sa vo vyššie uvedenom nemýlime, v takom prípade je potom skutočne možné priznať už citovanému prechodnému ustanoveniu CSP „ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti“ - pri absencii iného špeciálneho prechodného ustanovenia upravujúceho režim dovolacích konaní začatých ešte počas platnosti O.s.p.  – minimálne čiastočne protiústavný charakter. Nevyhnutné je potom upozorniť, že „v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť“.[32]Alebo inak „ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy“.[33]

 

To znamená, ak príslušný senát dovolacieho súdu dôjde v určitých prípadoch v súvislosti s konfliktom intertemporality k rovnakému záveru ako tento príspevok, nemá inú možnosť, ako skutočne iniciovať konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou SR podľa jej článku 125 a s poukazom na uvedené dovolacie konanie prerušiť (takýto postup i v dovolacom konaní umožňuje tak O.s.p. ako aj CSP). Danú (proti)ústavnosť totiž nemôže dovolací súd v žiadnom prípade posudzovať sám.[34] Veľmi relevantná je v tejto situácii i iniciatíva tej strany konania, ktorej reálne hrozí, že v dôsledku daného konfliktu intertemporality by mohla byť na svojich právach poškodená. Veď i „Ústavný súd k tomu uvádza, že možno akceptovať názor, že nie je potrebné, aby sa v každom rozhodnutí všeobecný súd zaoberal otázkou ústavnosti, ale ako už bolo povedané, má sa ňou zaoberať, ak ju účastník korektným spôsobom nastolí.“[35]

 

5. Pohľad očami Benjamina Nathaniela Cardoza

 

Po vyššie uvedenej analýze, ktorej priamym cieľom samozrejme nemôže byť bezvýhradná akceptácia jej záverov zo strany čitateľa, sa pokúsme akoby ohodnotiť značne pozmenenú úpravu dovolacieho konania cez citát Benjamina N. Cardoza, uvedený hneď na začiatku tohto príspevku. Ako osoby, ktorá takisto bola najprv advokátom a od roku 1932 až do svojej smrti v roku 1938 i sudcom Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických, a ktorej meno sa preslávilo mimoriadne úspešnou sériou prednášok uverejnených v roku 1921 pod názvom The Nature of Judicial Process.[36]

 

Pán Cardozo, ako človek presadzujúci jednotnú a nestrannú aplikáciu práva,  by hádam ocenil to, že pre značne subjektívne posudzovanie prípustnosti a dôvodnosti dovolania pri namietaní nedostatočného odôvodnenia už nebude v zmysle CSP miesto. Ako právnik pôsobiaci v právnej kultúre common law by rovnako určite uvítal, že okrem zásadných vád konania bude primárnym na posúdenie prípustnosti dovolania podľa CSP už nie diferencia rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvej inštancie, ale rozdielnosť rozsudku odvolacieho súdu s predchádzajúcou právnou praxou dovolacieho súdu ako takou, čo by – či chceme alebo nie – jednoznačne malo prispieť práve k ním zdôrazňovanému zjednocovaniu rozhodovacej činnosti súdov. Nech preto tieto riadky opätovne slúžia ako ocenenie tým, ktorí sa na tvorbe pripravovaných kódexov podieľali. Už len preklenúť ono dočasné obdobie, kedy hrozí nami vyššie opísaný konflikt intertemporality a teda i Cardozom kritizované nejednotné uplatňovanie práva, závislé nezriedka len od toho, kedy dovolací súd o dovolaní dovolateľa rozhodne (či za účinnosti O.s.p. alebo CSP).

 

Napriek tomu, že Cardozo zomrel už pred viac ako 70 rokmi, je i ďalší jeho odkaz viac ako aktuálny:

„Niet pochybností o tom, že ideálny systém, ak by bol dosiahnuteľný, by bol kódex súčasne taký pružný a taký podrobný, ktorý by v každej predstaviteľnej situácii preventívne nahrádzal spravodlivé a vhodné pravidlo. Život je však príliš zložitý na to, aby priniesol dosiahnutie tohto ideálu v rámci kompetencie ľudských síl.“[37]

 

Zrejme ani samotný autor tohto citátu nepredpokladal, ako veľmi budú tieto slová aktuálne i v súčasnosti. Akoby šité na mieru reforme nášho občianskeho procesného práva, ktorej vyvrcholenia (čo do legislatívnych prác na predmetných kódexoch) sme práve svedkami. Kto si totiž myslí, že len „výmenou“ O.s.p. za tri nové samostatné kódexy sa nevyhnutnosť spravodlivého sudcovského uváženia automaticky dostane do úzadia a že všetko bude riešiť zákon (či už CSP alebo zvyšné dva pripravované kódexy), pravdu v žiadnom prípade nemá. Ukážeme si to na poslednej otázke, ktorú v tomto príspevku máme záujem jeho čitateľovi predostrieť.

 

6. Zmena strany v dovolacom konaní

 

Inštitút zmeny strany konania má v CSP takisto svoj vlastný príbeh a vývoj. V úplne prvom zverejnenom znení totiž CSP vylučoval zmenu strán i v odvolacom konaní. Do medzirezortného pripomienkového konania bolo následne predložené znenie, ktoré uvádzalo možnosť zmeny strany aj v odvolacom konaní, nie však v konaní dovolacom. Opätovne, nepoznáme znenie všetkých pripomienok k návrhom kódexov, ktoré boli počas medzirezortného pripomienkového konania vznesené, z našej strany však bola Rekodifikačnej komisii navrhnutá i implementácia možnosti zmeny strany aj počas dovolacieho konania[38], a súdiac podľa následného znenia CSP schváleného vládou SR, túto možnosť Rekodifikačná komisia akceptovala.

 

Najprv však upozornime na rozdiel medzi zmenou strany konania a zámenou strany konania, a to slovami toho najpovolanejšieho – predsedu Rekodifikačnej komisie:

„Zmena účastníctva predstavuje v občianskom súdnom konaní situáciu, keď počas konania dôjde k právnej skutočnosti, s ktorou je spojený prevod alebo prechod práv a/alebo povinností tvoriacich predmet konania. Dôjde teda k zmene hmotnoprávneho determinantu konania, ktoré sa za istých (hmotnoprávnych) podmienok začalo, a tieto podmienky sa počas konania zmenili – možno to prirovnať k zmene pravidiel hry v priebehu hry.... Naproti tomu zámena účastníctva v občianskom súdnom konaní predstavuje situáciu, keď žalobca od počiatku nerešpektoval „pravidlá hry“ a nesprával sa podľa nich. Vyjadrené procesnou terminológiou, žalobca nesprávne určil vecne legitimovaný subjekt, či už v aktívnom, alebo pasívnom postavení.“[39]

 

A teraz k meritu veci. S ohľadom na znenie CSP, ako ho schválila vláda SR, sa na prvý pohľad môže zdať zvláštne, z akého dôvodu sa nad týmto inštitútom pozastavujeme. Veď jeho úprava v danom znení CSP je obdobná tej dnešnej v O.s.p.[40] a ani jeden z týchto predpisov zmenu strany konania v dovolacom konaní nevylučuje. Tak podľa CSP ako aj podľa O.s.p. je možné pristúpiť k zmene strany aj počas dovolacieho konania, a to prostredníctvom aplikácie ustanovenia, ktoré umožňuje primerané použitie ustanovení upravujúcich konanie pred súdom prvej inštancie. Zároveň tak O.s.p. ako aj CSP uvádzajú, že zmenu strany konania – či už na strane žalobcu alebo žalovaného - môže navrhnúť samotný žalobca (hoci CSP na rozdiel od O.s.p. nepripúšťa, aby zmenu strany konania navrhol ten, na koho boli  práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli) a rovnako oba uvádzajú, že súhlas subjektu, ktorý má v konaní „nahradiť“ pôvodnú stranu konania, je potrebný len v prípade, pokiaľ má vstúpiť na strane žalobcu.

 

Práve v súvislosti s týmto inštitútom však máme záujem zdôrazniť nevyhnutnosť spravodlivého sudcovského prístupu aj po prijatí nových pripravovaných procesných predpisov. Z letmého pohľadu sa totiž môže zdať, že zmenu v strane konania nemôže za nijakých okolností s úspechom navrhnúť osoba, ktorá vystupuje na strane žalovaného. Je tomu však skutočne tak? Porovnajme si opäť dve situácie.

 

Príklad 5

Žalobca sa v konaní dožaduje voči žalovanému určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nakoľko na príslušnom liste vlastníctva je zapísaný ako jej vlastník práve žalovaný. Odvolací súd zmení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne. Žalobca následne podá voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie na NS SR. V priebehu dovolacieho konania však žalobca zistí, že hneď po tom, ako rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť, previedol žalovaný daný nehnuteľný majetok na tretiu osobu (nazvime ju osobou C). Aplikujúc príslušné ustanovenia O.s.p. resp. CSP dovolaciemu súdu nič nebude brániť, aby s ohľadom na uvedenú skutočnosť ešte pred svojím rozhodnutím o dovolaní pripustil na návrh žalobcu zmenu strany konania na strane žalovaného (t.j. osoba C nahradí pôvodného žalovaného).

 

Príklad 6

Žalobca sa rovnako ako v predchádzajúcom príklade dožaduje voči žalovanému určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Odvolací súd v tomto prípade zmení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. V tejto situácii teda následne podá voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie na NS SR žalovaný. V priebehu dovolacieho konania opätovne dôjde k prevodu majetku, v tomto prípade však zo žalobcu na osobu C. Akonáhle to žalovaný zistí, kontaktuje svojho právneho zástupcu so žiadosťou, aby zabezpečil, nech osoba C vstúpi do konania namiesto pôvodného žalobcu... Právny zástupca žalovaného teda podá dovolaciemu súdu návrh na zmenu v osobe účastníka konania na strane žalobcu.

 

Ako má rozhodnúť dovolací súd v príklade číslo 6? Na prvý pohľad sa môže zdať celkom jednoznačný záver, že návrhu žalovaného ako dovolateľa na zmenu v osobe žalobcu vyhovieť nie je možné, nakoľko by to odporovalo ustanoveniam, v zmysle ktorých je o zmenu strany oprávnená s úspechom žiadať len osoba vystupujúca na strane žalobcu. Je to však skutočne tak? Či by nešlo o zásah do rovnosti strán v situácií, kedy vo svojej podstate v tom istom spore jedna zo strán ako dovolateľ bude mať oprávnenie s úspechom žiadať zmenu v osobe protistrany (príklad 5), kým druhej strane v prípade, ak by bola dovolateľom, by sme takéto právo upierali? Použime opätovne – hoc už dávnejšie „vyslovené“ – slová predsedu Rekodifikačnej komisie:

„Nie je nám zrejmé, prečo rovnakým oprávnením spočívajúcim v legitimácii navrhnúť zmenu účastníctva nedisponuje aj odporca. V záujme práva na spravodlivý proces je zaujímavé zamýšľať sa, či týmto ustanovením nie je navrhovateľ podstatným spôsobom v konaní zvýhodnený, čo je v zmysle štrasburskej judikatúry (teda judikatúry ESĽP) krajne neprípustné. Skôr by sme sa prihovárali za rovnakú možnosť aj pre odporcu, lebo v kontradiktórnom konaní majú mať procesné strany v zásade rovnakú možnosť vlastnou procesnou aktivitou ovplyvňovať priebeh konania vo svoj prospech.“[41]   

 

Avšak, keď múdry a spravodlivý človek v senáte dovolacieho súdu chce... Tak bude minimálne rozmýšľať o aplikácii slov „primerané použitie ustanovení o konaní na súde prvej inštancie[42] tak, že osoba, ktorá je oprávnená úspešne žiadať o zmenu strany, je na účely dovolacieho konania vo svojej podstate dovolateľ... A to bez ohľadu na to, či od úplného začiatku konania na súde prvej inštancie dovolateľ vystupuje na strane žalobcu či žalovaného. Veď ide o osobu, ktorá iniciuje dovolacie konanie a disponuje „dovolacím návrhom“ - tak isto, ako žalobca iniciuje konanie vo veci samej a disponuje návrhom vo veci samej (návrhom na začatie konania)...

 

7. Na záver

 

Zámerom bolo, aby predchádzajúci príklad ukázal, že kódex, nech by bol akýkoľvek, nedokáže bez ďalšieho zaručiť to najdôležitejšie – prístup:

„Právo sa nevyčerpáva nijakým súpisom pravidiel či princípov, ktoré jednotlivo vládnu nad svojím vlastným, jasne odlíšeným dejiskom ľudského správania. Nevyčerpáva sa ani nijakým rozpisom oficiálnych predstaviteľov a ich právomocí nad jednotlivými časťami našich životov. Ríša práva sa definuje prístupom, nie územím ani právomocou, ani postupom.“[43]

 

Alebo napísané inak:

„Tak ako nám Jethro Brown v príspevku nazvanom Právo a evolúcia (Law and Evolution) hovorí, že zákon, kým sa konštruuje, nie je skutočným právom. Je len zdanlivým právom. Skutočné právo, hovorí, sa nenachádza nikde, s výnimkou rozhodnutia súdu.[44]....

 

Právni teoretici by azda nad posledným citátom polemizovali. V konečnom dôsledku, v už spomenutej publikácii The Nature of Judicial Process, tak činil následne i samotný Benjamin Nathaniel Cardozo. Asi ťažko by však bolo poprieť skutočnosť, že tým najdôležitejším faktorom pri uplatňovaní práva, pri jeho reálnom výkone, pri aplikácii akéhokoľvek kódexom predpokladaného prístupu, vždy boli a budú samotní ľudia... Tí, ktorí zo svojej pozície užívajú požehnania práva, majúc moc uvádzať pravidlá v kódexoch stanovené do reálneho života.

 

8. O jeden mesiac neskôr

 

Od skoncipovania vyššie uvedeného príspevku uplynul jeden mesiac. Toto doplnenie je písané vo fáze jeho poslednej autorizácie, vo februári 2015. Národná rada Slovenskej republiky na schôdzi konanej dňa 28.01.2015 odsúhlasila, aby boli návrhy troch pripravovaných kódexov prerokované v druhom čítaní. Všetky tu uvedené skutočnosti (rovnako ako väčšina tých, na ktoré sme už poukazovali v čísle 10-11/2014, a ktoré sa týkajú úpravy náhrady trov konania, t.j. problematiky pre advokátov úplne kľúčovej) by preto mali byť aktuálne i v čase, kedy bude tento príspevok publikovaný.  

 

Tri kódexy boli pridelené na prerokovanie trom výborom NR SR, v termínoch do 23. resp. 30. apríla 2015.

 

Ešte je čas.

 


 

RESUMÉ:

 

Dovolanie v návrhoch dvoch civilných procesných kódexov

Príspevok rámcovo oboznamuje čitateľa s najzásadnejšími zmenami dovolacieho konania, ako vyplývajú z návrhu Civilného sporového poriadku resp. z návrhu Civilného mimosporového poriadku v znení schválenom vládou Slovenskej republiky v decembri 2014. Autor sa venuje otázke, či dovolanie podľa uvedených kódexov bude prípustné aj v prípade nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a dochádza k negatívnemu záveru. Následne s poukazom na požiadavku jednotnosti a predvídateľnosti súdneho rozhodovania oceňuje zmeny v úprave prípustnosti dovolania, upozorňuje však, že pri výlučnej aplikácii nových procesných predpisov na dovolania podané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku môže dôjsť k rozporu s Ústavou Slovenskej republiky. Záverom sa zaoberá možnosťou zmeny strany počas dovolacieho konania a na tejto otázke ukazuje dôležitosť rozumného sudcovského prístupu aj po prijatí nových procesných kódexov. Závery príspevku priebežne podporuje konkrétnymi príkladmi.

 

 

__________________________________________________________________________

 

 

 



[1] Znenie CSP ako bolo schválené vládou SR a predložené NR SR, dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/web/Page.aspx?sid=zakony/zakon&ZakZborID=13&CisObdobia=6&CPT=1333 

[2] Napríklad uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004.

[3] SEDLAČKO, F.: Kvalita odôvodnenia vs. odňatie možnosti konať pred súdom (aktuálna judikatúra); Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 6, s. 3-4 alebo SEDLAČKO, F.: Ešte raz k odňatiu možnosti konať pred súdom – v súvislosti s kvalitou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu; Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 7-8, s. 4-5.

[4] Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 551/2012 zo dňa 30.01.2013.

[5] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.  7 Cdo 16/2013, zo dňa 25.11.2013.

[6] TOTH-VAŇO, P.: K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 66, 2014, č. 10, s. 1274-1275.

[7] V návrhu, ktorý bol predložený NR SR, ide o § 411 písm. f) CSP.

[8] Napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 205/2010, zo dňa 22. 9. 2010.

[9] § 214 ods. 2 CSP

[10] § 214 ods. 4 CSP

[11] K § 237 O.s.p. porovnaj § 411 CSP.

[12] § 45 CSP

[13] K tomu pozri § 22 ods. 1 písm. b) zákona  č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

[14] Napríklad ĽALÍK, T.: O sudcovskej tvorbe práva; Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s. 14. Obdobne aj MAJERSKÝ, R.: Zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike; Justičná revue, 59, 2007, č. 12, s. 1593.

[15] Prijatého v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z.

[16] Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 164/2012 zo dňa 03.10.2012, publikovaný v Zbierke Ústavného súdu SR pod číslom 41/2012. K tomu pozri aj rozhodnutie ESĽP zo dňa 19.12.1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre v. Španielsko, č. 26737/95, § 33 in fine.

[17] § 463 ods. 1 CSP

[18] § 463 ods. 2 CSP prvá veta.

[19] § 464 ods. 2 a 3 CSP

[20] Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 287/05 zo dňa 17.05.2006.

[21] Uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 3/00 zo dňa 24.04.2001. Obdobne pozri aj nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 19/08 zo dňa 18.05.2010.

[22] Napr. uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 352/2014 zo dňa 09.07.2014.

[23] Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 96/2011 zo dňa 28.11.2012.

[24] Napríklad nálezy Ústavného súdu SR PL. ÚS 3/09 zo dňa 26.01.2011 či PL. ÚS 11/2010 zo dňa 23.11.2011. 

[25] K tomu pozri napr. nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 11/08 zo dňa 30.06.2010.

[26] HANUŠ, L.: Důvěra v právo z pohledu nepřípustnosti retroaktivní interpretace právních předpisů; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 14, s. 519-523.

[27] Predmetný nález Ústavného súdu Českej republiky je i uverejnený v „Sbírce nálezů a usnesení“, pod číslom 70, zväzok 22, s. 113 a nasl.

[28] HANUŠ, L.: Důvěra v právo z pohledu nepřípustnosti retroaktivní interpretace právních předpisů; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 14, s. 522.

[29] Nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 33/2011 zo dňa 25.05.2011.  K tomu pozri aj nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 11/08 zo dňa 30.06.2010.

[30] Prvá veta § 463 ods. 2 CSP.

[31] Napríklad nález Ústavného súdu SR II. ÚS 249/05 zo dňa 18.01.2006.  K tomu pozri aj nález Ústavného súdu SR II. ÚS 264/04 zo dňa 30.11.2005.

[32] Uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 247/07 zo dňa 11.10.2007.

[33] Uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 696/2014 zo dňa 14.10.2014.

[34] K tomu pozri aj nález Ústavného súdu SR III. ÚS 20/2011 zo dňa 29.03.2011, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 535/2011 zo dňa 13.12.2011.

[35] Uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 269/09 zo dňa 07.07.2009.

[36] Vydané v roku 2011 aj v slovenskom preklade pod názvom „Podstata súdneho procesu“ vo vydavateľstve Kalligram.

[37] CARDOZO, B.N.: Podstata súdneho procesu. Bratislava: Kalligram, 2011, s. 113.

[38] TOTH-VAŇO, P.: K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 66, 2014, č. 10, s. 1276-1277.

[39] ŠTEVČEK, M.: Procesné nástupníctvo v civilnom práve procesnom. EPOS, Bratislava, 2008, s. 15-16.

[40] Porovnaj § 76 CSP a § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.

[41] ŠTEVČEK, M.: Procesné nástupníctvo v civilnom práve procesnom. EPOS, Bratislava, 2008, s. 49.

[42] § 429 ods. 1 CSP resp. § 243c O.s.p.

[43] Citát Ronalda Mylesa Dworkina, amerického filozofa a odborníka na ústavné právo žijúceho v rokoch 1931 až 2013, mimo iného autora knihy Law´s Empire, ktorej slovenský preklad vyšiel v roku 2014 vo vydavateľstve Kalligram pod názvom Ríša práva.

[44] CARDOZO, B.N.: Podstata súdneho procesu. Bratislava: Kalligram, 2011, s. 101.

«Návrat na aktuality a publikácie

webdizajn a cms catmedia