Aktuality a publikácie

31.03.2014

TÉMA: ABSOLÚTNA NEPLATNOSŤ, RELATÍVNA NEPLATNOSŤ, DOBROMYSEĽNOSŤ NADOBÚDATEĽA

31.03.2014 – TÉMA: ABSOLÚTNA NEPLATNOSŤ, RELATÍVNA NEPLATNOSŤ, DOBROMYSEĽNOSŤ

Absolútna neplatnosť, následky relatívnej neplatnosti a dobromyseľnosť nadobúdateľa (príspevok uverejnený v časopise Justičná revue č. 2/2014)

Článok nadväzuje na príspevok uverejnený v Justičnej revue č. 10/2013 týkajúci sa účinkov odstúpenia od zmluvy. Porovnáva odstúpenie s absolútnou a relatívnou neplatnosťou právneho úkonu a špeciálne sa zaoberá porovnaním následkov odstúpenia od zmluvy a dovolania sa relatívnej neplatnosti. Predovšetkým sa však zamýšľa nad aplikáciou princípov dobrej viery a právnej istoty v prípade absolútnej a relatívnej neplatnosti právneho úkonu, berúc v úvahu aj rozdielnu aktuálnu slovenskú a českú judikatúru. V závere upozorňuje na riziko prílišného formalizmu pri výklade právnych noriem v prípadoch, kedy je vôľa realizovať trhovú výmenu medzi zmluvnými stranami nesporná.

 

1. Úvod

 

Vo svojom príspevku, ktorý bol vydaný v čísle 10/2013 tohto časopisu (ďalej v texte aj len ako predchádzajúci príspevok“), som prezentoval svoj nesúhlas s vecnoprávnymi účinkami odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci. Rovnako som sa snažil odôvodniť, z akého dôvodu nepovažujem za najvhodnejšie riešenie, kedy je (nevyhnutná) ochrana tretích osôb, ktoré nadobudli vlastnícke právo k veci ešte pred tým ako je od zmluvy ich právneho predchodcu odstúpené, odôvodňovaná prioritne ich dobrou vierou, princípom právnej istoty a princípom ochrany nadobudnutých práv.[1] Ani dnes mi pritom nie je zrejmé, čo bráni akceptácii len záväzkových účinkov odstúpenia od zmluvy, pri ktorých by ochrana tretích osôb bola zabezpečená komplexnejšie a jednoznačnejšie.

 

Už pri koncipovaní predchádzajúceho príspevku som však došiel k názoru, že pokiaľ má ktokoľvek záujem dôsledne pristúpiť k hodnoteniu právnych účinkov odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci (najmä vo vzťahu k tretím osobám), musí sa nevyhnutne zaoberať aplikáciou vyššie uvedených princípov (dobrej viery, právnej istoty atď.) aj na iné inštitúty, ktoré Občiansky zákonník obsahuje a pri ktorých príslušná tretia osoba (vo väčšine prípadov právne zastúpená) môže takisto argumentovať napr. svojou dobrou  vierou či právnou istotou vyplývajúcou zo stavu v katastri nehnuteľností.

 

2. Nadobudnutie veci od nevlastníka a úloha dobrej viery – pohľad do Českej republiky

 

Príkladom je vývoj udalostí, ktorý nastal u našich západných susedov po vydaní nálezu Ústavného súdu Českej republiky, Pl. ÚS 78/06, zo dňa 16.10.2007, v ktorom bolo uvedené, že „vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od smlouvy, požívá ochrany v souladu s čl. 11 Listiny základních práv a svobod a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv vyvěrajícími z pojmu demokratického právního státu ve smyslu čl. 1 odst. 1 Ústavy, a nezaniká“.

 

Zrazu sme totiž boli svedkami toho, že dobrá viera tretích osôb začala hrať relevantnú úlohu aj v prípade, kedy tretia osoba nadobúdala vec od nevlastníka (a nešlo o situáciu, ktorú predpokladá ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka či ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka).

 

a/ V náleze Ústavného súdu Českej republiky, I. ÚS 143/07, zo dňa 25.02.2009, bol riešený prípad, kedy záložný veriteľ predal vec priamym predajom tretej osobe (táto následne ďalšej tretej osobe a tá následne sťažovateľovi), hoci podľa názoru odvolacieho i dovolacieho súdu záložná zmluva neoprávňovala zabezpečeného veriteľa predať vec inak ako na verejnej dražbe. Na základe uvedeného dospeli odvolací súd ako aj dovolací súd k záveru, že priamy predaj zálohu bol neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žalobe pôvodného vlastníka o určenie vlastníctva vyhovel, a následne dovolací súd toto rozhodnutie odvolacieho súdu vyhodnotil ako opodstatnené (t.j. dovolanie sťažovateľa zamietol). Ústavný súd Českej republiky však posúdil následnú sťažnosť sťažovateľa (ktorý bol až tretím vlastníkom v rade a nemal vedomosť o tom, že pôvodný predaj zálohu bol absolútne neplatným právnym úkonom) ako dôvodnú. Odvolal sa pritom na dva nálezy Ústavného súdu Českej republiky[2], ktoré priznali dobrej viere relevantný charakter v súvislosti s odstúpením od zmluvy:

 

„I když se závěry obou oba shora citovaných nálezů týkají odstoupení od smlouvy, lze je vztáhnout i na případ, kdy první kupní smlouva nebo jiný nabývací titul byla zrušena z jiného důvodu než odstoupením. Napadená rozhodnutí obecných soudů mají totiž v tomto konkrétním případě obdobné právní důsledky jako odstoupení od smlouvy. Jestliže tedy obecné soudy rozhodly bez dalšího tak, že vlastníkem předmětných nemovitostí jsou žalobci, aniž by přitom respektovaly závěry vyplývající z výše citovaných rozhodnutí (zejména závěr, že vztah mezi smluvními stranami nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetích osob), porušily ve vztahu ke stěžovateli čl. 11 Listiny, který zajišťuje ochranu vlastnictví. Je třeba zdůraznit, že v dané věci byl stěžovatel v řadě převodů předmětných nemovitostí až druhým nabyvatelem. Obecné soudy se však otázkou dobré víry stěžovatele nezabývaly….

…Ze shora uvedených důvodů Ústavní soud vyhověl ústavní stížnosti stěžovatele a zrušil jak rozsudek Nejvyššího soudu … tak rozsudek Krajského soudu… Podstatné pro posouzení dané věci však bude, jak obecné soudy posoudí zejména otázku dobré víry stěžovatele při nabytí předmětných nemovitostí.“

 

Týmto nálezom sa Ústavný súd Českej republiky zásadne odchýlil od predchádzajúceho opačného právneho názoru, ktorý bol publikovaný v náleze sp. zn. II. ÚS 349/2003, a v ktorom bola pre Ústavný súd Českej republiky rozhodujúca zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám) aj napriek dobromyseľnosti sťažovateľa.

 

b/ V právnej veci, ktorá bola riešená nálezom Ústavného súdu Českej republiky, II. ÚS 165/11, zo dňa 11.05.2011, bola situácia obdobná. Žaloba o určenie vlastníckeho práva bola opätovne podaná voči dobromyseľnej osobe zapísanej v katastri nehnuteľností, ktorá navyše vec zhodnotila, kupovala ju za cenu určenú znaleckým posudkom a cez realitnú kanceláriu od predávajúceho, ktorý bol takisto zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník. Najvyšší súd Českej republiky v danej veci najprv zrušil pôvodne zamietavý výrok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol vec predávajúci (ktorý vec potom následne scudzil onej dobromyseľnej tretej osobe), považoval za neplatný právny úkon. V rozsudku zo dňa 16.09.2008 uviedol: „Skutečným úmyslem kupní smlouvy tak bylo nastolení obdobného právního stavu, jaký by nastal při sjednání tzv. propadné zástavy ve prospěch zástavního věřitele. Ing. S. se nestal vlastníkem předmětných nemovitostí, a proto nemohl platně převést právo, které sám neměl. Okolnost, zda další osoba byla při koupi v dobré víře o vlastnictví prodávajícího, je v případě neplatné smlouvy podle § 39 obč. zák. nerozhodná.“

 

Ústavný súd Českej republiky potom, čo opätovne poukázal na svoje staršie nálezy súvisiace s odstúpením od zmluvy, uviedol k rozsudkom všeobecných súdov nasledovné:

„V projednávané věci obecné soudy přehlédly konkurenci uplatňovaných základních práv stěžovatele a žalobců - původních vlastníků, a soustředily se výhradně na otázku tzv. propadné zástavy. Klíčovou otázku dobré víry stěžovatele přitom přešly lakonicky jen odkazem na zásadu, že nikdo nemůže věc nabýt od nevlastníka. Ústavní stížnost stěžovatele proto činí důvodnou to, že obecné soudy ve sporu mezi stěžovatelem a žalobci vůbec nevážily působení dobré víry, ačkoliv z důkazního řízení a rovněž z námitek stěžovatele vyplývá celá řada indicií nasvědčujících jejímu naplnění…Stěžovatel již ve svém vyjádření k žalobě vznesl námitku své dobré víry, když uvedl, že neměl zájem vstupovat do nejistých obchodních vztahů, neboť nemovitosti kupoval k bydlení a podnikání s předpokladem investic. O rozsáhlých výdajích, které měl v souvislosti se stavebními pracemi a vybavením objektu, svědčí ostatně doklady, které stěžovatel obecným soudům předložil. Navíc stěžovatel obecné soudy upozornil na to, že kupní smlouvu s převodcem Ing. S. uzavíral na základě zprostředkování realitní kanceláří ASYX, s. r. o., a kupní cena byla stanovena na základě znaleckého posudku znalce spolupracujícího s Českou spořitelnou, jejíž zástavní práva vázla na předmětných nemovitostech.…Obecné soudy se proto budou muset vypořádat jak s výše uváděnými tvrzeními stěžovatele, tak s námitkami, které vůči stěžovatelově dobré víře adresovali žalobci…Ústavní soud přitom dodává, že svým rozhodnutím nikterak nepředjímá rozhodnutí obecných soudů. Podstatné pro posouzení dané věci však bude, jak obecné soudy posoudí důkazy umožňující odpověď na otázku, zda lze na dobrou víru stěžovatele při nabytí předmětných nemovitostí usuzovat. Nebyl-li by stěžovatel v dobré víře, nebylo by možné jeho vlastnickému právu poskytovat ochranu. Pokud se ale obecné soudy otázkou dobré víry řádně nezabývaly, nelze jejich skutková zjištění považovat za ucelená a kompletní, stejně tak jako právní závěr, k němuž dospěly, nelze aprobovat.“

 

c/ Do tretice možno spomenúť najaktuálnejší nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 800/12, zo dňa 28.11.2012: „Nabyl-li stěžovatel na základě kupní smlouvy nemovitosti od prodávajícího, jenž v době jejího uzavření dovozoval své vlastnické právo k nim od neplatné smlouvy, bylo povinností obecných soudů se v řízení o určení vlastnického práva k předmětným nemovitostem řádně zabývat otázkou dobré víry stěžovatele, a to s ohledem na všechny okolnosti, za nichž je nabyl. Důsledkem absence náležitého posouzení a přísného hodnocení dobré víry je porušení práva stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 36 odst. 1 Listiny.“

 

d/ Pre úplnosť je potrebné k súdnej praxi v Českej republike uviesť, že vyššie uvedený právny názor Ústavného súdu Českej republiky Najvyšším súdom Českej republiky v prevažnej miere akceptovaný nebol. Príkladmo z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30 Cdo 4280/2009, zo dňa 01.06.2011:

 

„Je faktem, že Ústavní soud v aktuálním nálezu ze dne 11. května 2011, sp. zn. II. ÚS 165/11, mj. judikoval, že „obecné soudy (musí) v důsledku dlouhodobé nečinnosti zákonodárce poskytovat ochranu vlastnickému právu v dobré víře jednajícím osobám“, avšak „nosné důvody“, z nichž by bylo možno dovozovat relevantní argumentaci vytěsňující dosud v rozhodovací (právní) praxi ustálený právní názor, že vlastnické právo nelze nabýt od nevlastníka, i kdyby „nabyvatel“ byl v dobré víře, ledaže by byly splněny podmínky pro vydržení věci, odůvodnění tohoto nálezu neobsahuje. Jinými slovy řečeno, závěr o možnosti nabytí vlastnického práva od nevlastníka s ohledem na dobrou víru „nabyvatele“, tedy mimo zákonný rozsah institutu vydržení (§ 134), vyplývá z odůvodnění tohoto nálezu Ústavního soudu (pouze) implicitně a vzhledem k tomu, že ponechává zcela stranou institut držby ve smyslu §§ 129 a 130 ve vazbě na institut vydržení ve smyslu § 134 obč. zák., tzn. instituty, jež reglementují mj. vztahy oprávněného držitele, zániku držby a podmínek pro vydržení (i) nemovité věci, tj. situace, které mohou nastat v případě nabytí věci od nevlastníka, nelze za této absence řešení zásadních hmotněprávních otázek bez dalšího uzavřít, že ten, kdo jednal v dobré víře, může nabýt vlastnické právo k věci od nevlastníka. Proto Nejvyšší soud důvodně v R 29/2007 zdůraznil, že „Akceptace závěru, že postačující pro nabytí vlastnického práva k převáděné věci (nemovitosti) je (jen) dobrá víra nabyvatele v zápis do katastru nemovitostí, by ostatně učinilo v českém právním řádu obsoletním institut vydržení, podmiňující nabytí věci též zákonem určenou dobou trvání (tři roky a u nemovitostí deset let) oprávněné držby této věci (srov. § 134 obč. zák.).“ Opačný závěr by přehlížel stávající hmotněprávní úpravu a bez dalšího povyšoval dobrou víru „nabyvatele“ nad (římsko) právní (Ulpianovu) zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet (nikdo nemůže na druhého převést více práv než sám má).“[3] 

 

3. Nadobudnutie veci od nevlastníka a úloha dobrej viery – návrat domov

 

a/ Ústavný súd Slovenskej republiky vyššie citovaný prístup Ústavného súdu Českej republiky pri nadobúdaní od nevlastníka odmieta, minimálne zatiaľ. Vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 50/2010 sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok. Boli neúspešnými odporcami v konaní o určenie vlastníckeho práva. Všeobecné súdy rozhodli v ich neprospech, nakoľko došli k názoru, že ich právny predchodca nadobudol nehnuteľnosti na základe neplatného právneho úkonu. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.02.2010  k argumentácii sťažovateľov uviedol:

 

„Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentujú požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv. S touto právnou argumentáciou sa však ústavný súd nemôže stotožniť. Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“. Takto postupovali aj všeobecné súdy v právnej veci sťažovateľov, keď rozhodli, že títo nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právny predchodca, teda subjekt, od ktorého odvodzovali (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol na sťažovateľov platne previesť.“

 

Sťažovatelia pritom poukázali aj na (vyššie uvedený) nález Ústavného súdu Českej republiky, PL. ÚS 78/06 zo dňa 16.10.2007, resp. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej  republiky sp. zn. 4 Cdo 274/2006 zo dňa 18.12.2007.[4] K tomu však Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval nasledovné:

 

„Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými v sťažovateľmi uvádzanom náleze českého ústavného súdu a rozsudku najvyššieho súdu a ich právnou vecou sa dá zhrnúť takto: V obidvoch citovaných prípadoch nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od ,,nevlastníka“, ale naopak od ,,vlastníka“.

 
Naopak, v právnej veci sťažovateľov ak je prvotná kúpna zmluva (okresný výbor S. - PhDr. S. B., CSc.) absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (sťažovateľov) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt – rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.“

 

b/ Obdobným spôsobom ako Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 107/2011, zo dňa 30.05.2012:

 

K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka.“

 

4. Tak teda ako pri absolútnej neplatnosti u právneho predchodcu?

 

a/ Podobne ako v predchádzajúcom príspevku je potrebné zdôrazniť, že český zákon č. 265/1992 Sb. o zápise vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem (účinný ešte do 31.12.2013) obsahoval v ustanovení § 11, že ten, kdo vychází ze zápisu v katastru učiněného po 1. lednu 1993, je v dobré víře, že stav katastru odpovídá skutečnému stavu věci, ledaže musel vědět, že stav zápisů v katastru neodpovídá skutečnosti“. Slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti údajov katastra, ak sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona).

 

b/ Faktom je ďalej to, že slovenská právna úprava z hľadiska pozitívnoprávneho chápania práva (to zdôrazňujem)  akoby neprikladá dobrej viere tretej osoby pri neplatnom nadobúdacom titule jej právneho predchodcu relevantný charakter (samozrejme s výnimkou inštitútu vydržania) aj s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 nášho katastrálneho zákona č. 165/1995 Z. z., účinného odo dňa 15.10.2008:

Ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.“

To znamená, ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona hovorí v prípade neplatnosti právneho úkonu o automatickom obnovení zápisu (vecnoprávnej pozície) pôvodného vlastníka a nijako sa teda neprihliada na dobrú vieru dobromyseľného nadobúdateľa.

 

Podľa rozhodnutí súdov vydaných od 15.10.2008 pritom práve toto ustanovenie zakladá i naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti zmluvy.[5] Samozrejme je však potrebné dodať, že pri žalobe o určenie neplatnosti zmluvy by v konaní mali vystupovať všetci účastníci takej zmluvy.[6]

 

Za pozornosť stojí, že obdobné ustanovenie ako dnes účinný § 34 ods. 2 katastrálneho zákona obsahuje i pripravovaný katastrálny zákon v ustanovení § 47.[7]

 

Poďme sa však posunúť o inštitút ďalej...

 

5/ Relatívna neplatnosť a jej následky

 

Otázka dobrej viery tretej osoby v súvislosti s relatívnou neplatnosťou právneho úkonu u niektorého z právnych predchodcov je nielen pole neorané, ale ide o otázku i z právnoteoretického pohľadu veľmi zaujímavú. Najprv si však je potrebné vyriešiť, aké účinky vlastne má dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (dôvody relatívnej neplatnosti sú taxatívne uvedené v § 40a Občianskeho zákonníka).

 

Nielen s poukazom na § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ale i s ohľadom na doterajšiu judikatúru je zrejme nespochybniteľné, že dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany oprávneného subjektu má následky aj vecnoprávne. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je totiž stav po dovolaní sa relatívnej neplatnosti možné prirovnať k neplatnosti absolútnej:

„Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti.“[8]

 

Pokiaľ však prijmeme právny názor uvedený v predchádzajúcom príspevku o vhodnosti (s ohľadom na materiálnu publicitu katastra nehnuteľností) ale aj možnosti len záväzkovoprávnych účinkov odstúpenia od zmluvy, je nevyhnutné zároveň odpovedať na nasledujúce celkom logické a pochopiteľné otázky:

 

I./ Prečo majú byť následky odstúpenia od zmluvy (obligačnoprávne) v porovnaní s následkami dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (aj vecnoprávne) odlišné?

 

II./ Čo s materiálnou publicitou katastra nehnuteľností pri relatívne neplatnom právnom úkone? Pokiaľ účastník, ktorý sa dovoláva relatívnej neplatnosti, nie je povinný vykonať akýkoľvek úkon voči príslušnej správe katastra resp. od 01.10.2013 voči príslušnému okresnému úradu[9] (ale len voči ostatným účastníkom právneho úkonu[10]), stav či zápis v katastri nehnuteľností vôbec nemusí zodpovedať skutočnému právnemu stavu.

 

Ad I/ Odlišnosť odstúpenia od zmluvy[11]

Pri porovnaní odstúpenia od zmluvy na strane jednej a relatívnej neplatnosti na strane druhej je možné okrem už spomenutého ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona (ktoré o odstúpení od zmluvy nehovorí nič) vidieť dva základné rozdiely. Prvý rozdiel je možné nazvať právno-teoretický, druhý spočíva v okruhu subjektov práva, ktorých sa daný inštitút môže dotýkať a ktoré môžu mať právny záujem na jeho uplatnení.

 

a)      Odlišnosť odstúpenia od zmluvy - rozdiel právno-teoretický

 

V zásade je možné tvrdiť, že oprávnenie odstúpiť od zmluvy spôsobuje skutočnosť, ktorá nastala až v momente po platnom uzavretí zmluvy, od ktorej je odstupované. Na strane druhej, relatívne neplatný právny úkon už od svojho počiatku trpí určitou vadou, ktorá neumožňuje na daný právny úkon hľadieť ako na bezpodmienečne platný. Výstižne daný stav zanalyzovali autori J. Fiala a J. Švestka:

 

„K objasnění této problematiky vzájemného vztahu relativní neplatnosti a odstoupení od smlouvy je třeba z teoretického hlediska uvést stručně toto:

Odstoupení od smlouvy jako v občanském právu zcela výjimečně stanovený jednostranný projev vůle je podle své povahy namístě tam, kde právní úkon, konkrétně smlouva, nevykazuje z hlediska náležitostí kladených objektivním občanským právem na její základní prvky jako právního úkonu, tj. na vůli a její projev, žádné vady (jinými slovy vyjádřeno, smlouva je platná), avšak kde určité nedostatky, které objektivní občanské právo nemůže rovněž pominout (např. poskytnutí nekvalitního předmětu plnění, neplnění ani v dodatečně poskytnuté přiměřené lhůtě atd.), vznikly až později v průběhu trvání právního vztahu založeného platnou smlouvou. Zkrátka řečeno, odstoupení je namístě podle našeho názoru jen u platné smlouvy.“[12]  

 

Z teoretického pohľadu je teda zrejmé, že odstúpenie od zmluvy nikdy nemôže mať (resp. miernejšie povedané nemusí mať) obdobné následky ako neplatný právny úkon, lebo zmluva, od ktorej môže byť odstupované, je od počiatku platným právnym úkonom.[13] Na strane druhej, neplatný právny úkon, hoc i len relatívne, má už v čase svojho vzniku vadu, ktorá zakladá jeho neplatnosť.

 

Na základe uvedeného, pokiaľ absolútne neplatný právny úkon by v zmysle právnej teórie nemal spôsobovať žiadne právne následky, sú i vecnoprávne následky dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (ktoré dovolanie má v zmysle judikatúry za následok účinky rovnajúce sa absolútnej neplatnosti) logické. Platí to práve v kontraste s odstúpením od zmluvy, ktorá – na rozdiel od neplatného právneho úkonu - bola v čase svojho vzniku právnym úkonom platným. Samozrejme, odstúpiť je možné aj od relatívne neplatnej zmluvy, a to za predpokladu, že sa oprávnený subjekt relatívnej neplatnosti nedovolá. V takom prípade (pokiaľ k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti nepríde) sa však takýto úkon považuje takisto za platný (hoc len podmienene – k tomu pozri v ďalšom texte).

 

Je potrebné uviesť, že by zrejme oprávnenou bola námietka, poukazujúca na ustanovenie § 49 Občianskeho zákonníka, ktoré zakladá oprávnenie na odstúpenie od zmluvy z dôvodu, ktorý existoval už v čase uzatvorenia právneho úkonu (zmluva uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok). Bolo by preto určite vhodnejšie považovať i zmluvu uzatvorenú v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok za právny úkon relatívne neplatný a nielen za právny úkon zakladajúci právo na odstúpenie od zmluvy. V konečnom dôsledku, takéto názory rezonujú už dlhšie i v právnej teórii.[14]

 

b)      Odlišnosť odstúpenia od zmluvy - rozdiel z hľadiska uplatňujúceho subjektu

 

Odstúpenie a vzťah z toho vyplývajúci sa vždy týka a bude týkať len tých osôb, ktoré priamo uzatvárali zmluvu, od ktorej je odstupované. Lepšie povedané odstupovať od zmluvy môže vždy len jej účastník. Neplatnosť právneho úkonu však častokrát bude namietať osoba, ktorá účastníkom daného právneho úkonu buď vôbec nebola (dotknutý manžel, dotknutý spoluvlastník, dotknutý dedič), alebo osoba, ktorá relatívnu neplatnosť daného právneho úkonu vôbec nespôsobila
(v zmysle druhej vety § 40a Občianskeho zákonníka relatívnej neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil).

 

Na základe uvedeného, každý účastník platnej zmluvy si môže už v čase jej uzatvárania nastaviť daný právny stav tak, aby aj v prípade, pokiaľ mu vznikne z dôvodu porušenia povinnosti druhého subjektu na odstúpenie od zmluvy dôvod, bol dostatočne chránený aj za situácie, že jeho vecnoprávna pozícia po odstúpení nebude automaticky obnovená.[15]

 

Dotknutý manžel (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka druhá veta) či dotknutý spoluvlastník (§ 140 Občianskeho zákonníka) však takúto možnosť ovplyvniť relatívne neplatný právny úkon nemajú, keďže vôbec neboli jeho účastníkmi. Preto je z ich pohľadu i spravodlivé, aby sa zmena vecnoprávnej pozície, ktorá nastala z dôvodu relatívne neplatného právneho úkonu a ktorá sa ich (hoci i len z ich subjektívneho hľadiska) negatívne dotýka, odstránila už len samotným dovolaním sa relatívnej neplatnosti bez ďalšieho.

 

Ad II/ Čo s materiálnou publicitou katastra nehnuteľností po dovolaní sa relatívnej neplatnosti?

 

V predchádzajúcom príspevku bolo uvádzané a na konkrétnych príkladoch i preukazované, že len záväzkovoprávne následky odstúpenia od zmluvy by boli jednoznačne vhodnejšie už len z hľadiska materiálnej publicity katastra nehnuteľnosti resp. z hľadiska právnej istoty tretích strán dôverujúcich stavu katastra nehnuteľností.

 

Na strane druhej, pokiaľ sa dotknutá osoba dovolá relatívnej neplatnosti právneho úkonu svojím prejavom vôle (napr. písomným listom) adresovaným všetkým účastníkom tohto úkonu, bez ďalšieho to návrat do pôvodného stavu v evidencii katastra nehnuteľností nespôsobí, hoci k vecnoprávnej zmene – ako vyplýva z vyššie uvedeného - bez ďalšieho dôjde. Pokiaľ teda dobromyseľná osoba bude postupovať s vierou v správnosť údajov katastra a nebude mať vedomosť o predchádzajúcom dovolaní  sa relatívnej neplatnosti zo strany dotknutej osoby, škaredo sa môže pomýliť.[16]

 

Riešenie tohto nežiaduceho stavu pri dovolaní sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, kedy evidencia katastra nebude súhlasiť so skutočnosťou, je jednoznačne na zákonodarcovi.[17] De lege ferenda sa núka predovšetkým skrátenie doby pre dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (jeden rok by úplne stačil), zmena „premlčacieho“ charakteru tejto doby na charakter „prekluzívny“, a osobitne pri nehnuteľnostiach i podmieňovanie úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti nielen podaním či oznámením adresovaným účastníkom tohto úkonu, ale i príslušnému okresnému úradu (preberajúcemu od 01.10.2013 kompetencie správy katastra), ktorý by uvedenú skutočnosť bol povinný okamžite uviesť v poznámke príslušného listu vlastníctva.

 

Každopádne, je potrebné odmietnuť prípadný argument zástancov vecnoprávnych účinkov odstúpenia od zmluvy typu „keďže pri dovolaní sa relatívnej neplatnosti stav katastra nič negarantuje, prečo by tomu malo byť inak pri odstúpení od zmluvy“. Pýtam sa totiž: Ak môže súdna moc (pri odstúpení od zmluvy) vykladať zákon tak, že materiálnej publicite katastra nehnuteľností a dôvere v jeho údaje daný výklad pomôže, pričom tento výklad ani nejde do priameho rozporu so súvisiacimi zákonnými ustanoveniami (v podrobnostiach opäť pozri predchádzajúci príspevok), prečo tak nekonať?

 

6. Relatívna neplatnosť vs dobrá viera

 

Vráťme sa však k významu dobrej viery tretej osoby. Situácia je totiž práve pri relatívne neplatnom právnom úkone veľmi zaujímavá...

 

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 221/2010, zo dňa 20.12.2011 - právna veta (ako bola uverejnená aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2013, v ktorej bol tento rozsudok publikovaný):

„Kto v čase pred dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu previedol na tretiu osobu vec nadobudnutú na základe tohto právneho úkonu, disponoval s vecou ako vlastník a jeho dispozícia mala právne účinky prevodu vlastníctva.

Dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemá vplyv na právne postavenie tretích osôb, ktoré dobromyseľne nadobudli vlastníctvo od účastníka relatívne neplatného právneho úkonu v čase, ktorý predchádzal dovolaniu sa relatívnej neplatnosti.“

 

Čo to, čo to? Dobrá viera má význam pri neplatnosti? Poďme sa pozrieť do odôvodnenia.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol pre svoje rozhodnutie v podstate dva dôvody.

 

Dôvod prvý:

 

„Podstata relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 40a veta prvá Občianskeho zákonníka spočíva v tom, že právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej neplatnosti, vznikol, od začiatku existuje, považuje sa za platný, a teda aj vyvolá právne účinky, pokiaľ sa ten, na koho ochranu je relatívna neplatnosť stanovená, neplatnosti právneho úkonu nedovolal. V právnej teórii bol vyslovený názor, podľa ktorého relatívnu neplatnosť možno chápať ako platnosť pod rozväzovacou podmienkou. Takéto chápanie relatívnej neplatnosti má vplyv na právne posúdenie osoby, ktorá vec nadobudla od účastníka relatívne neplatného právneho úkonu. Ak ten, kto nadobudol vlastnícke právo na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou jeho relatívnu neplatnosť, do doby dovolania sa relatívnej neplatnosti získanú vec ďalej previedol, disponoval ako vlastník so svojou vecou oprávnene (až do dovolania sa relatívnej neplatnosti právny úkon má účinky, teda aj účinky prevodu vlastníctva). Na nadobúdateľa teda prešlo vlastníctvo k veci a na rozdiel od absolútnej neplatnosti by sa od neho nemohlo požadovať vrátenie veci. Reštitúcia medzi pôvodnými účastníkmi zmluvy by v takom prípade mohla mať charakter len peňažnej náhrady.[18]...

...Správnosť výkladu podľa predchádzajúceho odseku možno podoprieť aj argumentom, podľa ktorého ak by relatívna neplatnosť právneho úkonu mala mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým účastník relatívne neplatného právneho úkonu do dovolania sa relatívnej neplatnosti oprávnenou osobou previedol svoje vlastnícke právo (nadobudnuté na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou relatívnu neplatnosť) na tretiu osobu (odlišnú od účastníkov relatívne neplatného právneho úkonu), potom by ochrana právnej istoty tretích osôb, zaručená v § 40a veta prvá Občianskeho zákonníka slovami „právny úkon sa považuje za platný“, minula svoj účel. Prakticky by sa totiž nemohla uplatniť.“

 

Pre posúdenie prvého dôvodu si je potrebné predovšetkým ustáliť základný rozdiel medzi absolútne neplatným právnym úkonom a relatívne neplatným právnym úkonom. Relatívne neplatný právny úkon bol do Občianskeho zákonníka prvýkrát zavedený s účinnosťou odo dňa 01.04.1983 a práve v uvedenom období bol daný inštitút často komentovaný zo strany mnohých právnych odborníkov. V čom sa teda videl rozdiel medzi absolútnou a relatívnou neplatnosťou?

 

„Dochádzam k záveru, že rozdiel medzi prípadmi absolútnej a relatívnej neplatnosti právneho úkonu tvorí taký stupeň spoločenského záujmu, pre ktorý treba na neplatnosti právneho úkonu trvať bez ohľadu na okolnosti prípadu (napr. bez ohľadu na nadväznosť reťaze ďalších zmlúv) a bez ohľadu na osobné záujmy toho účastníka právneho vzťahu, ktorý, hoc neplatnosť sám nespôsobil ani nezavinil, je neplatnosťou postihnutý. Prípady, v ktorých nie sú splnené tieto dôvody, majú byť postihnuté iba relatívnou neplatnosťou.....Podstatný rozdiel je v oprávnených subjektoch. Absolútnej neplatnosti sa môže domáhať každý, aj na právnom úkone nezúčastnený subjekt. Naproti tomu relatívnu neplatnosť môže uplatniť len účastník právneho vzťahu a to len ten, ktorý je neplatnosťou dotknutý; t.j. ten, ktorý neplatnosť sám nespôsobil.[19]

 

Alebo:

 

„Významnou změnu přináší nová úprava neplatnosti právních úkonů. Dosavadní úprava, založená na principu absolutní neplatnosti právních úkonů a spočívající v tom, že právní úkon je neplatný přímo ze zákona, bez ohledu na to, zda jeho účastníci nebo někteří z nich jednali v dobré víře, zda se chtějí neplatnosti dovolávat a zda v konkrétním případě je společenský zájem trvat na důsledcích neplatnosti právního úkonu, zůstává zachována jen v těch případech, kde je na tom společenský zájem. Jinak se v zájmu posílení právní jistoty zavádí tzv. relativní neplatnosti právních úkonů, jejíž účinnost nastane jen tehdy, jestliže se jí ten, kdo je takovým právním úkonem dotčen, v tříleté promlčecí lhůtě dovolá. V opačném případě se bude na právní úkon pohlížet jako na platný.“[20]

 

Z vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 221/2010 vyplýva, že rozdiel by mal byť v časovom hľadisku, a to tým spôsobom, že relatívne neplatný právny úkon sa považuje i v prípade dovolania sa relatívnej neplatnosti za platný do času, kým je daná relatívna neplatnosť oprávneným subjektom uplatnená. Inak povedané – niet pochýb o tom, že pokiaľ oprávnený subjekt relatívnu neplatnosť právneho úkonu nenamietne, považuje sa taký právny úkon za platný. Môžeme však povedať, že aj pokiaľ je relatívna neplatnosť uplatnená, má sa daný právny úkon aj v takom prípade považovať za platný do času dovolania sa relatívnej neplatnosti? Tak to totiž interpretuje Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 221/2010.

 

„Časovú účinnosť neplatnosti právnych úkonov zákon neupravuje. Napriek tomu nemám pochybnosti o tom, že tak absolútna, ako aj relatívna neplatnosť (pravda, pokiaľ sa jej oprávnený subjekt dovolá) pôsobí ex tunc, t.j. spätne k uzavretiu zmluvy. Taký názor sa zastával za platnosti Občianskeho zákonníka z r. 1950, i podľa súčasného stavu a niet dôvodu na jeho zmenu ani po novele. Vyplýva to zo samej podstaty neplatnosti, ktorá vylučuje (okrem prípadov konverzie a pri relatívnej neplatnosti aj konvalidácie), aby niektoré účinky neplatného právneho úkonu zostali platné. V opačnom prípade by sa muselo riešiť priamo v zákone, aký ďalší osud majú tie účinky právneho úkonu, ktoré nastali do času, kým bol právny úkon vyhlásený za neplatný....Ak by sme vo všeobecnosti pripustili účinky neplatnosti ex nunc, nebolo by možné – v rozpore s § 457 Obč. zák. – požadovať vrátenie plnenia, ktoré by sa ani následným vyhlásením neplatnosti právneho úkonu nestalo bezdôvodným (právny úkon by bol „v tom čase“ platný) a plnenie v tom čase urobené po práve by sa ani následne nestalo protiprávnym. Dôvodom povinnosti vrátiť prijaté plnenie je práve skutočnosť, že celý právny úkon, t.j. aj jeho jednotlivé plnenia sa stali protiprávnymi, čo je možné len vtedy, ak má neplatnosť účinky ex tunc.“[21]

 

Alebo:

 

Z teoretickej konštrukcie relatívnej neplatnosti by mal vyplývať záver, že takéto uplatnenie neplatnosti, resp. rozhodnutie o neplatnosti, vyvracia domnienku platnosti právneho úkonu a preto uplatnenie alebo rozhodnutie neplatnosti má spätné účinky k uzavretiu právneho úkonu.“[22]

 

Z vyššie uvedeného je nepochybné, že slová uvedené v ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka „pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá“  v skutočnosti neznamenajú, že právny úkon sa má považovať za platný do času dovolania sa relatívnej neplatnosti aj v prípade, že je relatívna neplatnosť uplatnená, ale znamenajú to, že právny úkon sa považuje (od počiatku) za platný len za podmienky, že sa oprávnený subjekt neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Je totiž zrejmé, že účelom a zmyslom zavedenia inštitútu relatívnej neplatnosti bolo nepovažovať právny úkon, hoc s vadou, automaticky za absolútne neplatný, ale dať oprávnenie dotknutému subjektu, či má záujem privodiť následky rovnajúce sa absolútnej neplatnosti:

 

„Je-li učiněn právní úkon postižený důvodem relativní neplatnosti, vyvolá sice zamýšlené právní důsledky, ale současně osobě postižené důvodem relativní neplatnosti vznikne právní možnost přivodit svým volním jednáním zánik těchto práv a povinností...Právním úkonem, směřujícím k zániku původního úkonu, postiženého důvodem relativní neplatnosti, je proces rozvíjení subjektivního práva dovršen. Dochází k plnému uplatnění práva namítat relativní neplatnost a současně k zániku těch práv a povinností, které na základě relativně neplatného úkonu vznikly.“[23]

 

Ako už bolo v tomto príspevku prezentované, takýmto spôsobom o tom vypovedá aj aktuálna judikatúra. Citujme opätovne:

 „Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti.“[24]

 

Pomôckou v tomto smere môže byť i české (originálne) znenie ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, v ktorom sa slovo „pokiaľ“ neprekladá ako „dokud“, ale ako „pokud“ (napriek tomu Najvyšší súd Českej republiky používa častokrát nesprávne v citácii tohto ustanovenia slovo „dokud“). To znamená, právny úkon sa nepokladá za platný do času, kým sa oprávnený subjekt relatívnej neplatnosti právneho úkonu nedovolá, ale za podmienky, že sa oprávnený subjekt relatívnej neplatnosti právneho úkonu nedovolá:

 

„Do té doby, než se oprávněný účastník neplatnosti právního úkonu dovolá, což může učinit jak mimo procesní orgán, tak před procesním orgánem (tato úvaha se nadále soustředí z procesních orgánů jen na soud) je třeba soudit, že se na právní úkon pohlíží, jako by byl od počátku platný. Jde však o platnost podmíněnou (po určité meziobdobí trvá totiž objektivně nejistota o platnosti právního úkonu a tím o jeho právních následcích). Z teoretického hlediska lze tento stav vyjádřit tak, že se ve zkoumaných případech jedná o právní úkon doložený rozvazovací podmínkou (tzv. pendentní právní úkon) v tom smyslu, že ten, koho k tomu pozitivní právo opravňuje, se ve stanovené lhůtě relativní neplatnosti s úspěchem nedovolá. Stane-li se tak, rozvazovací podmínka se splní, čímž nastanou právní účinky neplatnosti právního úkonu, tj. právní úkon od svého počátku (ex tunc) ztratí svou účinnost (ruší se, zrušuje se).[25]

 

Alebo:

 

„Lze tedy plně souhlasit s již uvedeným tvrzením Fialy a Švestky, že tu jde o právní úkon doložený rozvazovací podmínkou... Dnešní úpravě vad právních úkonů, uvedených v ust. § 40a obč. zák., by spíše odpovídal termín „relativně (podmíněně) platné úkony“.“[26]

 

To znamená, z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že zmyslom slov „právny úkon sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá“ ako sú uvedené v ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka, vôbec nie je a nikdy ani nebola ochrana právnej istoty tretích osôb aj za situácie, kedy ešte nie je zrejmé, či sa oprávnený subjekt má záujem dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu (ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 221/2010)[27], ale to, aby sa dala možnosť voľby dotknutému subjektu sa rozhodnúť, či neplatnosť daného úkonu uplatní, alebo sa napriek svojej vade bude právny úkon považovať za platný.

 

Uzatvorením relatívne neplatného právneho úkonu vzniká právo oprávneného subjektu dovolať sa tejto neplatnosti. Alebo inak povedané, použijúc terminológiu vyššie citovaných odborníkov, uzatvorením podmienene platného právneho úkonu vzniká oprávnenému subjektu právo dovolať sa jeho absolútnej neplatnosti. Zákon pre oprávnený subjekt na nijakom mieste nestanovuje prekluzívnu dobu pre uplatnenie tohto práva.[28] Prečo by teda toto právo malo zanikať len z dôvodu, že medzičasom na daný úkon nadväzuje ďalší právny úkon, pričom oprávnenému subjektu ešte nemusela prejsť ani len premlčacia doba na dovolanie sa relatívnej neplatnosti?

 

Za pozornosť stojí takisto to, že v minulosti odborná literatúra posúdila obdobnú situáciu ako tú, ktorá bola predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odlišne (v porovnaní s riešením NS SR):

 

„...zbývá ještě zkoumat situaci, kdy na základě relativně neplatného právního úkonu jeden z jeho účastníků učinil později další právní úkon s třetí osobou. Učinil-li později tento další právní úkon účastník, který je oprávněn dovolávat se relativní neplatnosti právního úkonu, lze usuzovat, že se tímto způsobem vzdal práva dovolat se relativní neplatnosti právního úkonu u soudu (lze to říci i tak, že tímto způsobem vlastně relativně neplatný právní úkon schválil). Učinil-li však později tento další právní úkon účastník, který není oprávněn dovolávat se relativní neplatnosti právního úkonu, je podle našeho názoru osud dalšího právního úkonu závislý na právním osudu původního, tj. relativně neplatného právního úkonu. I pro tyto případy však podle našeho názoru chybí v platném právu výslovná úprava ustanovení typu již vzpomínaného § 154 občanského zákoníku z r. 1950, který by chránil dobrou víru (bezelstnost) dalšího nabyvatele.“[29]

 

Dôvod druhý:

 

„Dovolací súd považuje túto interpretáciu (pozn. – touto interpretáciou sa má na mysli interpretácia analyzovaná a citovaná v rámci „prvého dôvodu“) za správnu, pretože chráni dobromyseľnosť tretej osoby a zodpovedá požiadavke spravodlivého usporiadania vzťahov; ak totiž takáto osoba (ktorá nebola účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu) pri nadobúdaní vlastníctva koná v dôvere v správnosť údajov zákonom zriadeného vecného registra (katastra nehnuteľností) o tom, že prevodca je vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, nesmie byť v tejto dôvere sklamaná.“  

 

A zdá sa, narazila kosa na kameň... Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznať argument dobrej viery či právnej istoty u dobromyseľnej tretej osoby v prípade absolútne neplatného právneho úkonu (viď napr. vyššie citované rozhodnutie sp. zn. 6 Cdo 107/2011, zo dňa 30.05.2012), je zrejmé, že v tomto prípade (relatívnej neplatnosti právneho úkonu) postupoval diametrálne odlišne. Pri takejto argumentácii Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však okamžite vznikajú otázky:

(i)                 Prečo by automaticky mala prevážiť dobromyseľnosť tretej osoby nad prípadnou dobromyseľnosťou či právnou istotou napr. manžela, ktorý pred ďalším prevodom ani nemusí vedieť, že došlo k relatívne neplatnému právnemu úkonu a že bol bez akéhokoľvek svojho prejavu vôle pozbavený svojho vlastníckeho práva k veci len na základe úkonu druhého manžela? Na ukráteného manžela sa v takom prípade ustanovenie článku 11 Listiny základných práv a slobôd už nevzťahuje?

(ii)               Prečo by nemalo byť vyhovené i dobromyseľnej osobe, pokiaľ jej právny predchodca odvodzuje svoje právo od absolútne neplatného právneho úkonu, keďže táto dobromyseľná osoba takisto koná v dôvere v správnosť údajov katastra nehnuteľností (pričom znovu pripomeňme, že relatívne neplatný právny úkon sa uplatnením neplatnosti oprávneným subjektom dostáva do rovnakej roviny ako úkon absolútne neplatný)?

(iii)             Prečo v prípade relatívne neplatného právneho úkonu neaplikovať ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ktoré hovorí o navrátení stavu v katastri nehnuteľností do času pred uzatvorením neplatnej zmluvy, keďže predmetné ustanovenie vôbec nerozlišuje neplatnosť relatívnu či absolútnu?

(iv)              V čom by bola menej dobromyseľná osoba, ktorá by takisto vychádzala zo zápisu v katastri nehnuteľností, no nadobudla by svoje „vlastníctvo“ až potom, čo by bola relatívna neplatnosť úspešne voči príslušným osobám uplatnená (o čom by však daná dobromyseľná osoba vôbec nevedela)?

 

Pre vysvetlenie, cieľom tohto príspevku v žiadnom prípade nie je priamo a direktívne nesúhlasiť s výrokom rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.  6 Cdo 221/2010, ako takým. Ako však už bolo uvedené, toto rozhodnutie bolo uverejnené i v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2013.  Pokiaľ sa pritom priamo v právnej vete tohto rozhodnutia (tak ako bola publikovaná) na strane jednej uprednostňuje právna istota a dobromyseľnosť tretej osoby, na ktorú bola prevedená vec prevodcom predtým nadobudnutá na základe relatívne neplatného právneho úkonu, je potrebné uviesť, že by na strane druhej zrejme mal byť v budúcnosti vzatý zreteľ aj na právnu istotu osoby, ktorá v dôsledku relatívne neplatného právneho úkonu o svoje vlastníctvo bez akéhokoľvek svojho súhlasného prejavu vôle prichádza a nemusí sa napr. o danom prevode dozvedieť ani do nasledujúceho prevodu vlastníctva k veci na ďalšieho nadobúdateľa

 

7. Relatívna neplatnosť vs dobrá viera – ešte skok na západ

 

Je na mieste spomenúť, že k podobnému právnemu záveru, ako bol uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 221/2010, zo dňa 20.12.2011,  došiel aj Najvyšší súd Českej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cdo 2371/2010. Najvyšší súd Českej republiky svoje rozhodnutie odôvodňoval výlučne dobromyseľnosťou nadobúdateľa (t.j. druhým dôvodom):

 

„Bylo by však očividně v rozporu s principem právní jistoty a ochranou nabytých práv v dobré víře apriori odmítnout ochranu těm nabyvatelům, kteří při uzavírání předmětné převodní smlouvy (objektivně) nemohli ani při dodržení náležité opatrnosti vědět, že převáděné nemovitosti nejsou (pouze) ve vlastnictví prodávajícího (byť ten byl jako jejich výlučný vlastník evidován v katastru nemovitostí a z pozice vlastníka také vystupoval vůči nabyvatelům), nýbrž že tvoří společné jmění převádějícího a jeho manželky (která naopak mohla před předmětným převodem právem předvídaným způsobem dosáhnout zápisu v katastru nemovitostí o tom, že pozemek je ve společném jmění žalobkyně a žalovaného 1/), a že tedy přistupují k uzavření tzv. relativně neplatného právního úkonu, jehož neplatnost – s účinky ex tunc – nastane v případě, že se této neplatnosti (právně relevantním způsobem) dovolá manželka převádějícího.“

 

Argumentácia druhým dôvodom (dobrou vierou) však v Českej republike má svoj zmysel resp. lepšie povedané je jednoduchšie odôvodniteľná:

(i)                  s ohľadom na vyššie citované rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (ktoré prikladajú dobrej viere s ohľadom na stav v katastri nehnuteľností relevantný charakter i v prípade absolútne neplatných právnych úkonov u právnych predchodcov),

(ii)                s ohľadom na neexistenciu obdobného ustanovenia v Českej republike, ako je náš § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ako aj

(iii)               s ohľadom na už spomenutý § 11 českého zákona č. 265/1992 Sb. o zápise vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem, podľa ktorého ten, kdo vychází ze zápisu v katastru učiněného po 1. lednu 1993, je v dobré víře, že stav katastru odpovídá skutečnému stavu věci, ledaže musel vědět, že stav zápisů v katastru neodpovídá skutečnosti“, ktorého obdobu na Slovensku nemáme.

 

8. Pohľad laika resp. „sedliacky rozum“

 

Tak teda, akú úlohu hrá dobrá viera nadobúdateľa v našich právnych podmienkach (samozrejme za predpokladu, že nie je naplnená zákonná vydržacia doba)? Berúc v úvahu právny poriadok, nemala by hrať pri pozitívnoprávnom chápaní práva úlohu žiadnu (minimálne pri neplatnom právnom úkone – opäť pozri § 34 ods. 2 katastrálneho zákona...). Berúc v úvahu aktuálne súdne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke účinkov odstúpenia od zmluvy (sp. zn. 6 Sžo 229/2010) resp. právnu vetu iného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke relatívnej neplatnosti právneho úkonu (sp. zn. 6 Cdo 221/2010), mala by hrať rolu značnú.

 

Zabudnime chvíľu na právo, a pozrime sa na to „sedliackym rozumom“. Porovnajme si dve situácie:

 

(i) Dve osoby, osoba A a osoba B, sa dohodnú na predaji bytu, podpíšu kúpnu zmluvu, kataster nehnuteľností vykoná vklad vlastníckeho práva. Následne sa predá byt tretiemu subjektu, osobe C. Po čase vyjde najavo, že prvotná kúpna zmluva medzi osobami A a B nemá určitú kogentnú náležitosť, a preto ide o úkon absolútne neplatný. Osoba A sa domáha voči osobe C vlastníckeho práva, a podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je značné „riziko“, že bude úspešná... Napriek tomu, že vôľa realizovať trhovú výmenu bola medzi osobou A a osobou B nesporná...

 

(ii) Dve osoby, osoba A a osoba C, sa dohodnú na prevode hodnotného majetku, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve osoby A a osoby B. Osoba B sa o tom dozvie až v momente, kedy je daný majetok prevedený osobou C na osobu D. Bude žalovať osobu D o určenie vlastníckeho práva, no podľa právnej vety analyzovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 221/2010 (uverejnenej v Zbierke stanovísk NS a súdov SR) neuspeje, hoci sama nemala záujem realizovať prevod na osobu C...

  

Zvláštne nie? V prvom prípade všetci mali ekonomický záujem na realizácii prevodu, no vlastnícke právo sa aj tak vráti pôvodnému subjektu... V druhom prípade osoba B vôbec prevod realizovať nechcela, no svojho vlastníckeho práva sa už nedomôže...

 

9. Záverom

 

Tak si to teda zhrňme:

 

a/ Máme dve cesty. Cestu zásady nemo plus iuris na strane jednej a cestu českého Ústavného súdu na strane druhej.[30]

 

b/ Zákonodarca mlčí. Už dlho. R. Jakubáč vo svojom príspevku[31] konštatuje, že „niet pochybností o tom, že právna úprava zápisov vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností ako aj dôsledkov týchto zápisov v našom právnom poriadku vyžaduje zmeny, ktoré sú žiaduce nielen z hľadiska procesnoprávneho, ale aj a najmä hmotnoprávneho“. Zároveň dodáva, že „v nejednom prípade si zákonodarca dostatočne neuvedomuje kolíziu jednotlivých právnych predpisov“.

 

Má pravdu. Katastrofálna nečinnosť zákonodarcu v otázke jasného, všeobecného a jednotného riešenia následkov odstúpenia od zmluvy (tak pre občianskoprávne ako aj pre obchodnoprávne vzťahy) hovorí sama za seba.

 

Čo s tým? Čo má robiť sudca, majúci úprimný záujem rozhodovať jednak spravodlivo a zároveň tak, aby jeho rozhodnutie aspoň ako-tak obstálo i z hľadiska pozitívneho chápania práva?

 

„Vztah mezi mocí zákonodárnou a mocí soudní vyplývá z dělby moci ve státě, tak jak je zachycena v Ústavě. Materiální přístup výkladu nás vede nutně k závěru, že tato dělba není sama sobě účelem, ale sleduje účel vyšší. Od samého počátku svého vzniku byla ústavním zákonodárcem podřízena idei, jejímž základem je především služba občanovi a společnosti. Každá moc má sklon k sebestřednosti, bytnění a korupci; absolutní moc ke korupci nekontrolovatelné. Jestliže některá ze složek moci přestoupí ústavní rámec svého vymezení, svoji pravomoc, nebo naopak neplní své úkoly, a tím brání v řádném fungování druhé (v posuzovaném případě soudní moci), musí nastoupit kontrolní mechanismus brzd a vyvažování, který je do systému dělby zabudován… Nejvyšší soud i další obecné soudy chybují, pokud odmítají poskytnout ochranu právům fyzických a právnických osob, které se na ně obrátily se žádostí o spravedlnost, pokud jejich žaloby zamítaly pouze s formalistickým odůvodněním a odvoláním se na nečinnost zákonodárce (neexistenci příslušné právní úpravy)...[32]

 

 Alebo inak - existuje zlatá stredná cesta?

 

„...pri hnuteľných a nehnuteľných veciach mám za to, že optimálnym a adekvátnym riešením je riešenie diskurzné, ktoré by sme mohli nazvať aj pojmom oslabený kauzálny model. Najmä za súčasnej naozaj veľmi stručnej a všeobecne formulovanej právnej úpravy týkajúcej sa tejto problematiky (napr. § 133 Občianskeho zákonníka) je vytvorenie jasného a zrozumiteľného konceptu úlohou súdnej moci. Domnievam sa, že adekvátnym nemôže byť nič iné ako riešenie napätia medzi právom vlastniť majetok a právnou istotou práve za použitia predvídateľného diskurzu. V tomto oslabenom kauzálnom modeli je potrebné vziať na zreteľ, že nie každá vada zmluvy, ktorá je titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva, je spôsobilá negovať účinky prevodu vlastníckeho práva, a teda založiť podmienky pre to, aby sa prevodca domohol určenia vlastníckeho práva voči nadobúdateľovi, resp. dokonca jeho právnym nástupcom. Poukazujem najmä na prípady, ak medzi stranami existovala vôľa realizovať trhovú výmenu.[33]

 

Podľa M.Maliara teda „vytvorenie jasného a zrozumiteľného konceptu je úlohou súdnej moci“.

 

Na takúto cestu je nesporne potrebný kvalitný a zodpovedný súdny aparát. Máme ho?

 



[1] V podrobnostiach pozri TOTH-VAŇO, P.: Veľké „NIE“ vecnoprávnym účinkom odstúpenia od zmluvy; Justičná revue, 65, 2013, č. 10, s. 1290-1317.

[2] Prvým bol Pl. ÚS 78/06, druhým bol II. ÚS 77/2000 – v podrobnostiach k tomu pozri predchádzajúci príspevok. 

[3] Ochrana dobrej viery však bola označená ako jedno z významných kritérií v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28 Cdo 3342/2011 a sp. zn. 28 Cdo 2652/2011. Podrobne k pohľadu Najvyššieho súdu Českej republiky na otázku dobrej viery vo vzťahu k nálezom Ústavného súdu Českej republiky pozri nasledujúce príspevky: BÍLKOVÁ, J.: Ochrana vlastnického práva se zřetelem k institutu dobré víry. Duplicita vlastnictví; Právní rozhledy, 20, 2012, č. 15-16, s. 528-531. VRCHA, P.: K nabytí nemovitosti od nevlastníka; Právní rozhledy, 20, 2012, č. 21, s. 758-761. DAVID, L.: O dobré víře při nabytí nemovitosti od (eventuálního) nevlastníka; Právní rozhledy, 21, 2013, č. 2, s. 62-63.      

[4] Právna veta rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 274/2006: „Dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa nemá za následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere.“

[5] Napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 136/2009, zo dňa 20.10.2010: „Keďže rozsudok, ktorým súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu je listinou, na základe ktorej správa katastra vyznačí formou záznamu stav pred týmto právnym úkonom (§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z.), navrhovatelia môžu práve nimi požadovaným určením dosiahnuť odstránenie neistoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, prípadne predísť možným ďalším sporom.“ Obdobne napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 9/2010, zo dňa 24.11.2011.

[6] Napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 122/2002 (uverejnený aj v časopise Zo súdnej praxe č. 30/2004): „V občianskom súdnom konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy musia byť účastníkmi všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli (prípadne ich právni nástupcovia), a to buď ako žalobcovia, alebo ako žalovaní.V týchto veciach účastníci kúpnej zmluvy vystupujú totiž ako nerozluční spoločníci.“

[7] V zmysle § 47 pripravovaného katastrálneho zákona ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou v súlade s rozhodnutím súdu. Ak súd rozhodol o určení vecného práva alebo o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby a nehnuteľnosť bola dotknutá ďalšou zmenou vlastníctva, správa katastra vykoná záznam, ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto zmena týka.

[8] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 8. 2010, sp. zn. 5 Cdo 211/2009.Obdobne napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 48/2009 zo dňa 30.06.2010.

[9] V dôsledku novelizácie katastrálneho zákona zákonom číslo 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

[10] Pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 136/2009, zo dňa 20.10.2010.

[11] Na vhodnosť porovnania následkov odstúpenia od zmluvy a dovolania sa relatívnej neplatnosti bolo poukazované aj v českej odbornej literatúre (hoci bez detailnejšej komparácie). Pozri napr. SPÁČIL, J.: Ještě k nabytí od nevlastníka v judikatuře; Právní rozhledy, 9, 2001, č. 5, s. 221 alebo MELZER, F.: Vliv odstoupení od smlouvy na nabytí vlastnického práva; Právní rozhledy, 14, 2006, č. 14, s. 516.

[12] FIALA, J. - ŠVESTKA, J.: Nad některými otázkami právnich úkonů v občanském právu, Právník, 122, 1983, č. 4, s. 346.

[13] K tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 111/2008, zo dňa 30.06.2009: „...v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy treba ako predbežnú otázku riešiť otázku jej platnosti, pretože odstúpiť možno len od platnej zmluvy...“

[14] Pozri napr. KNAPP, V. - PAULY, J.: Zamyšlení nad novelou občanského zákoníku; Právník, 122, 1983, č. 8, s. 725:„...z teoretického hlediska je relativně neplatnou koneckonců i smlouva uzavřená v omylu nebo v tísni
(§ 49), ačkoli občanský zákoník tu relativní neplatnost nahradil právem jednostranně odstoupit od smlouvy.“

Rovnako pozri aj FIALA, J. - ŠVESTKA, J.: Nad některými otázkami právnich úkonů v občanském právu; Právník, 122, 1983, č. 4, s. 346:„Závěrem zbývá dodat, že institut neplatnosti právního úkonu by neměl být ani v teorii, ani v praxi, zejména však v zákonodárství zaměňován za jiné občanskoprávní instituty, neboť to vede k nežádoucímu narušování účelné dělby právních institutů, podmíněné jejich podstatou a funkcemi. Tento stav nastal zčásti v občanském zákoníku z r. 1964, kde byla v některých případech (srov. konkrétně § 49 OZ) nahrazena relativní neplatnost právních úkonů institutem odstoupení od smlouvy.“

[15] K tomu pozri bod 6 predchádzajúceho príspevku nazvaný „K postupu obozretného predávajúceho pri nezaplatení (časti) kúpnej ceny“.

[16] K tomu pozri príklady číslo 2 a 3 v predchádzajúcom príspevku, ktoré je možné primerane aplikovať i na prípad dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu.

[17] JAKUBÁČ, R.: Právna úprava zápisov vlastníckych a iných práv do katastra nehnuteľností; Justičná revue, 65, 2013,  č. 5, s. 636: „Relevantné právne predpisy, v prvom rade Občiansky zákonník, by teda mali vytvárať taký rámec právnej úpravy zápisov vlastníckych a iných práv do katastra nehnuteľností a dôsledkov týchto zápisov, aby kataster nehnuteľností mohol byť spoľahlivým základom pre obchodovanie s nehnuteľnosťami, resp. aby kataster nehnuteľností mohol byť zdrojom spoľahlivých informácii o nehnuteľnostiach a právach k nehnuteľnostiam a aby nemohol byť nástrojom zneužití a podvodov.“

[18] Rozsudok odkazuje na uvedenom mieste na FEKETE, I.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, s. 305.

[19] TRIMAJ, I.: Absolútna a relatívna neplatnosť právnych úkonov v návrhu novely Občianskeho zákonníka; Socialistické súdnictvo, 34, 1982, č.4, s. 13 a 16.

[20] HANDL, V.: K novelizaci občanského zákoníku, zákona o rodině, občanského soudního řádu a notářského řádu;  Socialistická zákonnost, 31, 1983, č.2, s. 67.

[21] TRIMAJ, I.: Absolútna a relatívna neplatnosť právnych úkonov v návrhu novely Občianskeho zákonníka; Socialistické súdnictvo, 34, 1982, č. 4, s. 14 -15.

[22] PLANK, K.: Neplatnosť právnych úkonov vo svetle pripravovanej novely; Socialistické súdnictvo, 34, 1982, č. 3, s. 23-24.

[23] SPÁČIL, J.: Základní otázky relativní neplatnosti právních úkonů v občanském právu; Právník, 125, 1986, č. 3, s. 249.

[24] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 8. 2010, sp. zn. 5 Cdo 211/2009.

[25] FIALA, J. - ŠVESTKA, J.: Nad některými otázkami právnich úkonů v občanském právu; Právník, 122, 1983, č. 4, s. 340.

[26] SPÁČIL, J.: Základní otázky relativní neplatnosti právních úkonů v občanském právu; Právník, 125, 1986, č. 3, s. 247.

[27] Dôvodová správa k ustanoveniu § 40a Občianskeho zákonníka síce hovorí o posilnení právnej istoty, avšak „v tých prípadoch, kedy nie je záujem na tom, aby sa z relatívnej neplatnosti vyvodzovali dôsledky“.

[28] V tejto súvislosti možno primerane poukázať aj na ustanovenie § 583 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého i práva, pri ktorých majú oprávnené subjekty stanovený čas pre ich uplatnenie, zanikajú len v prípadoch uvedených v zákone.

[29] FIALA, J. -  ŠVESTKA, J.: Nad některými otázkami právnich úkonů v občanském právu, Právník, 122, 1983, č. 4, s. 344.

[30] K tomu pozri napr. aj nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 3061/11, zo dňa 13.08.2012: „Ústavní soud v žádném případě nehodlá absolutizovat zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet, avšak z hlediska ochrany vlastnického práva nepovažuje za žádoucí její prolomení. Proto akcentuje nezbytnost náležitého posouzení a přísného hodnocení dobré víry nabyvatelky.“

[31] JAKUBÁČ, R.: Právna úprava zápisov vlastníckych a iných práv do katastra nehnuteľností; Justičná revue, 65, 2013,  č. 5, s. 634-651.

[32] Citované z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl.ÚS 20/05 zo dňa 28. 2. 2006. Obdobne pozri napr. nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 3314/11, zo dňa 02.10.2012.

[33] MALIAR, M.: Kauzálne a abstraktné modely prevodu vecných práv; Justičná revue, 62, 2010, č. 2, s. 216.

«Návrat na aktuality a publikácie

webdizajn a cms catmedia