Aktuality a publikácie

30.06.2016

JUDr. Zdenka Benčíková: „Alea iacta est“ alebo „kocky sú hodené“

Milí čitatelia, dovoľujeme si Vás upozorniť na vydanie časopisu SÚKROMNÉ PRÁVO č. 3/2016, v ktorom nájdete uverejnený článok, ktorého autorkou je JUDr. Zdenka Benčíková, advokátka a zakladateľka advokátskej kancelárie advocatius s.r.o.

 

Článok si kladie za cieľ poskytnúť svojim čitateľom právny rozbor zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ alebo „nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má.“ s poukazom na Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16.marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015-33.

 

I. Judikatúra Ústavného súdu Českej republiky v posudzovaní dobrej viery

V rozhodovacej činnosti Ústavného súdu a Najvyššieho súdu Českej republiky prešla téma posudzovania "dobrej viery" pri nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti od nevlastníka rozsiahlou konfrontačnou "diskusiou", a tento vývoj sa uberal smerom k rozšíreniu ochrany osôb konajúcich v dobrej viere. Dobrá viera má, či presnejšia mala podľa doterajšej koncepcie právny význam len vtedy, ak tak ustanovuje či ustanovoval zákon. Občiansky zákonník, zákon č. 40/1964 Sb., v znení neskorších predpisov, nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka pripúšťa v záujme ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa len ako výnimku (§ 486 OZ). Z pôvodnej dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že je potrebné prihliadať na dobromyseľnosť neoprávneného dediča aj prípadného ďalšieho nadobúdateľa. Ochranu tretej osoby v tejto súvislosti zákon podmieňuje tým, že dedičstvo nepravého dediča bolo potvrdené právoplatným osvedčením o dedičstve (§ 175zca OSP) a súčasne ide o dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníctva od nepravého dediča tak dosiaľ predstavovalo jedinú výnimku zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má on sám (nemo plus iuris transferre potest quam ipse habet).

 

Ústavný súd ČR už nálezom z 23. januára 2001, sp. zn. II. ÚS 77/2000, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľky, akceptoval dobrú vieru ako dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka, keď z predmetného skutkového stavu vyplynulo, že rozsudkom Najvyššieho súdu ČR bolo dovolanie sťažovateľky zamietnuté s odôvodnením, že v hmotnom práve sa tradične uplatňuje zásada ochrany dobrej viery, podľa čoho dodatočné odpadnutie dôvodu, na základe ktorého sa prevádzajúci stal vlastníkom veci, nemôže mať za následok zánik vlastníctva nadobúdateľa, ktorý nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere.

 

K podobnému záveru dospel Ústavný súd ČR aj v náleze zo 16. októbra 2007, sp. zn. Pl. ÚS 78/06,1) podľa ktorého má odstúpenie od zmluvy podľa § 48 ods. 2 OZ účinky výlučne medzi účastníkmi, ak nie je právnym predpisom alebo dohodou účastníkov určené inak.

 

V rámci spomínanej "diskusie" v reakcii na nálezy Ústavného súdu ČR uviedol Najvyšší súd ČR v odôvodnení rozsudku z 23. októbra 2013, sp. zn. 30 Cdo 2433/2013: "Vyjma zákonem stanovených případů nelze při pouhém zjištění osoby jednající v dobré víře v zápis do katastru nemovitostí, která uzavřela (absolutně) neplatnou převodní smlouvu, přistoupit k právně kvalifikačnímu závěru, že i v takovém případě došlo k nabytí vlastnického práva k nemovitosti od nevlastníka, neboť pro takový závěr zde absentuje příslušné hmotněprávní ustanovení občanského zákoníku či jiného právního předpisu, jenž by takovou situaci reglementoval." Aj v českej odbornej literatúre prevláda právny názor, že de lege lata je inštitút nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka vylúčený.

 

Je nutné uviesť, že v odbornej literatúre existujú aj odlišné právne názory. Napríklad v príspevku Borsíka2), v ktorom autor zastáva vzhľadom na český právny poriadok názor, že záver rozhodovacej praxe dovolacieho súdu o nemožnosti nadobudnutia od nevlastníka je dôsledkom aplikácie zásady "nemo plus iuris", keď podľa autora: "Ak by súdy predsa len chceli proponovať nemožnosť nadobudnutia nehnuteľností (v ich nesprávnej dikcii) ‚od nevlastníka', skôr by sa tak mali snažiť odvodzovať z kauzálneho princípu prevodu vlastníckeho práva založeného na požiadavke existencie titulu a modu. Realitou ale je, že rakúsky kauzálny princíp je v súčasnom občianskom zákonníku oslabený a s ohľadom na hodnovernosť katastrálneho zápisu takú razanciu mať nemôže. Z dikcie § 11 zákona č. 265/1992 Sb. vyplýva, že v dobrej viere je ten, kto vychádzal zo zápisu v katastri (po 1. januári. 1993) a nevedel, že stav zápisu nezodpovedá skutočnosti. Väčšinou sa katastrálna dobrá viera zvykne redukovať na komponent oprávnenej držby a vydržania, no opomína sa, že tieto inštitúty možno odvodiť zo samého občianskeho zákonníka a v tomto prípade špeciálne ustanovenie § 11 možno chápať z hľadiska materiálnej publicity zápisov do katastra. Bude tomu tak preto, že vždy musíme reflektovať zásadu legitímneho očakávania obsiahnutú v čl. 1 Dodatkového protokolu Zmluvy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko nadobúdateľ si mohol byť pri obvyklom a všeobecne známom behu vecí istý, že sa kúpnou zmluvou stane vlastníkom. To, že zásada materiálnej publicity nie je formulovaná pregnantnejšie, je predmetom kritiky Ústavného súdu ČR z dôvodu rozporu s princípom právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Dlhodobá nečinnosť parlamentu, ktorá bráni uplatneniu základných práv, je pritom považovaná za protiústavnú."

 

Celý opísaný spor má, samozrejme, aj ústavnoprávny rozmer. Nelegitímna aplikácia maximy "nemo plus iuris" môže pôsobiť ako najjednoduchšie, a preto najlepšie riešenie, ale v skutočnosti vytvára ústavne (po)chybnú konštrukciu, na základe ktorej je vlastníckemu právu upieraný rovnaký obsah a ochrana (čl. 11 veta druhá Listiny základných práv a slobôd)3). Na rozdiel od Občianskeho zákonníka, obchodnoprávne vzťahy vo všeobecnosti chránia dobromyseľné nadobúdanie od neoprávneného. Aplikačná prax by preto mala brať, okrem iného, do úvahy aj univerzálny imperatív ústavnokonformného výkladu. Predchádzajúci výklad možno zovšeobecniť tak, že Ústavný súd ČR uznaním inštitútu nadobudnutia vlastníctva od neoprávneného materializoval zásadu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere. Tým imperatívne potvrdil trend svojho rozhodovania, v ktorom "dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo". Uvedený posun je významnejší, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Právne normy občianskeho práva chápu dobrú vieru ako komponent svojich skutkových podstát, no vzťahom, ktoré zakladajú, poskytujú ochranu len za predpokladu, že tak zákon výslovne ustanoví. "Otázne tak zostáva, či tento posun bude mať širšie uplatnenie, pretože ak konštrukcii opísanej v predchádzajúcej vete niekto rozumel, určite to neboli súdy. Tuzemská judikatúra väčšinou deklamuje, že naše právo uplatňuje princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, ale v skutočnosti tento ‚triumf' nášho práva má platiť vtedy a len vtedy, keď zákon s ochranou dobrej viery explicitne počíta."4)

 

Prelomovým je potom nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 143/2007, podľa ktorého: "Zásadním závěrem vyplývajícím ze zmiňovaných rozhodnutí je, že vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své právo nabyli v dobré víře, požívá ochrany a nezaniká, což je v souladu s čl. 11 Listiny a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv. Interpretace opačná, podle níž dodatečným odpadnutím právního důvodu, na základě kterého nabyl vlastnictví kterýkoliv z právních předchůdců vlastníka, tento vlastník pozbývá vlastnické právo, ač mu čl. 11 Listiny a ustanovení § 123 občanského zákoníku poskytují ochranu, narušuje celý koncept právní jistoty a ochrany nabytých práv. To platí pochopitelně jen u těch práv, která byla nabyta v dobré víře, kdy dobrá víra vystupuje jako korektiv obecně platný pro občanské právo. Akceptování výkladu, že zánikem kupní smlouvy (ať již z jakéhokoliv důvodu), která byla uzavřena v řadě jako první, by si vlastník, který nabyl vlastnictví derivativně, nikdy nemohl být jist svým vlastnictvím, zjevně neodpovídá pojetí materiálního právního státu. Ústavní soud se v citovaném plenárním nálezu rovněž přiklonil k výkladu, podle něhož odstoupení od smlouvy o převodu věci může působit výhradně mezi stranami této smlouvy, a nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetí osoby."

 

Je zrejmé, že k nezhodám medzi Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR nedošlo z dôvodu nezáujmu o riešenie novej spoločenskej reality alebo ortodoxného uplatňovania zásady nemo plus iuris, ale z dôvodu snahy predísť judikatórnemu konštituovaniu nového nadobúdacieho titulu - nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z titulu dobrej viery od nevlastníka "bez argumentačne nepodloženého záveru o možnosti nadobudnutia nehnuteľnej veci od nevlastníka ‚nadobúdateľom' konajúcim v dobrej viere mimo zákonom predvídaných prípadov a pristúpiť tak k zmene dosiaľ argumentačne nespochybnenej judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky." 5)

 

Vychádzajúc z čl. 89 Ústavy Českej republiky, sú vykonateľné rozhodnutia Ústavného súdu ČR záväzné pre všetky orgány a osoby. Táto záväznosť má jednak kasačnú, jednak precedenčnú povahu. To znamená, že sa zrušujú rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré sú následne viazané právnym názorom vyjadreným v náleze ústavného súdu. V druhom prípade ide o precedenčnú záväznosť judikatúry ústavného súdu, keď je potrebné právny názor vyjadrený v náleze ústavného súdu aplikovať v skutkovo obdobných veciach, pričom sa daný záver dotýka výhradne právneho názoru, ktorý je nosným dôvodom rozhodnutí, t.j. na ktorom je založený výrok rozhodnutia. Pritom ak súdy nerešpektujú nosné dôvody nálezov ústavného súdu k nastolenej problematike bez toho, aby vo svojom rozhodnutí predložili dostatočne odôvodnenú (konkurujúcu) argumentáciu spôsobilú vyložiť, prečo sa od tejto judikatúry odchyľujú, porušujú tým čl. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 2 ods. 2 Ústavy Českej republiky, ktorý súdom ukladá predovšetkým postupovať v súlade s pravidlami spravodlivého procesu (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd), ako aj čl. 89 ods. 2 Ústavy Českej republiky. 6)

 

Patová situácia medzi Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR bola ukončená rozhodnutím Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR, ktorý rozhodnutím z 9. marca 2016, sp. zn. 31 Cdo 353/2016, v zhode s judikatúrou Ústavného súdu ČR, podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2013, resp. do 31. decembra 2014 (§ 3064 NOZ), umožnil nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností na zá­klade dobrej viery v zápis v katastri nehnuteľností. Podľa predmetného rozhodnutia: "Jestliže ani v aktuálním nálezu ze dne 10. prosince 2015, sp. zn. III. ÚS 663/15, Ústavní soud právní argumenty Nejvyššího soudu jím dříve vyjádřené nepřijal, a tedy má Ústavní soud za to, že veškerá právní argumentace Nejvyššího soudu k problematice nemo plus iuris byla již argumentačně Ústavním soudem zcela překlenuta, je Nejvyšší soud toho právního názoru, že za této judikatorně nejednotné situace nezbývá, než učinit závěr, že je třeba respektovat Ústavním soudem ustáleně zaujímaný právní názor o možnosti nabytí nemovitosti od nevlastníka podle dosavadní právní úpravy, tak, jak je co do skutkové podstaty vymezen v odůvodnění nálezu Ústavního soudu ze dne 17. dubna 2014, sp. zn. I. ÚS 2219/2012, na nějž Ústavní soud ve svých navazujících rozhodnutích ustáleně odkazuje. Velký senát proto ve shodě s připomenutou konstantní judikaturou Ústavního soudu uzavírá, že podle právní úpravy účinné do 31. prosince 2013, resp. do 31. prosince 2014 (k tomu srov. 3064 o. z.) bylo možné nabýt vlastnické právo k nemovitosti evidované v katastru nemovitostí od nevlastníka, a to na základě dobré víry nabyvatele v zápis do katastru nemovitostí."

 

II. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016, I. ÚS 549/2015-33

Cez rozsiahly exkurz českých rozhodnutí, ktorý považujeme za zásadný, sa dostávame k judikatúre Ústavného súdu SR, ktorá vychádza z obdobnej právnej úpravy, ako je právna úprava v Českej republike, no v tomto smere nie je judikatúra tak jednotná ako v prípade rozhodnutí Ústavného súdu ČR.

 

Z uznesenia Ústavného súdu SR z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010: "Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentujú požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu adobudnutých práv. S touto právnou argumentáciou sa však ústavný súd nemôže stotožniť. Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ‚z nepráva nemôže vzniknúť právo'. Takto postupovali aj všeobecné súdy v právnej veci sťažovateľov, keď rozhodli, že títo nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právny predchodca, teda subjekt, od ktorého odvodzovali (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol na sťažovateľov platne previesť."

 

Z citovaného uznesenia Ústavného súdu SR vyplýva, že ten, kto uzatvorí zmluvu o prevode nehnuteľnosti s nevlastníkom, aj keď bude následne povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v jeho prospech, nestáva sa vlastníkom nehnuteľnosti, a pokiaľ pri uzatváraní zmluvy bol v dobrej viere (že nehnuteľnosť kupuje od "vlastníka"), má postavenie oprávneného držiteľa podľa § 130 ods. 1 OZ. V takomto prípade má tento "nadobúdateľ" zákonné právo voči vlastníkovi nehnuteľnosti na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na nehnuteľnosť počas svojej oprávnenej držby, a to v rozsahu, ktorý zodpovedá zhodnoteniu nehnuteľnosti ku dňu vrátenia nehnuteľnosti vlastníkovi. V prípade neplatnej zmluvy nie je pritom rozhodujúce, či ide o neplatnosť absolútnu alebo relatívnu, pokiaľ sa jej dotknutý účastník dovolal. K zrušeniu zmluvy ako následku platného odstúpenia od zmluvy sú v ustanovení § 457 OZ upravené dôsledky vyplývajúce z právnych úkonov, ktoré majú za následok bezdôvodné obohatenie, ak jeho vznik má pôvod v občianskoprávnej zmluve, ktorá bola neplatná (napr. § 37, § 38, § 39 OZ) alebo zrušená (napr. § 47, § 47a, § 48, § 49 OZ). Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné zhojiť dobromyseľnosťou nadobúdateľa bez dôslednejšieho vymedzenia skutkovej podstaty a za súčasnej absencie zváženia súkromnoprávnych následkov.

 

Ak je teda vlastníctvo nadobúdané napríklad v tzv. malej privatizácii vlastníctvom nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada "nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet" (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného ("pravého") vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/10).

 

Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov Najvyšší súd SR zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou "nikto nemôže previesť viac práv, než má sám", možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu ČR z 2. októbra 2012, sp. zn. I. ÚS 3314/11). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe.7)

 

Ústavný súd SR potom v náleze z 28. marca 2012, sp. zn. III. ÚS 48/2012, zdôraznil, že všeobecná právna zásada "‚nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet...' dôsledne zohľadňuje, okrem iného, požiadavku právnej istoty účastníkov súkromno-právnych vzťahov, ku ktorej sa musí hlásiť aj Slovenská republika ako právny štát (čl. 1 ods. 1 Ústavy), a ak ju všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti nerešpektuje, bezpochyby porušuje základné právo účastníka konania na súdnu ochranu." Platný Občiansky zákonník nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka pripúšťa v záujme ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa len ako výnimku (§ 486).8)

 

V náleze, ktorému je venovaný tento článok, Ústavný súd SR 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015-33, po rozhodnutí Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR z 9. marca 2016, sp. zn. 31 Cdo 353/2016, v bodoch 14 a 15 argumentuje nasledovne: "..aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominium auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky ‚nemo plus iuris' (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery, či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. ... Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má)." Podstatou skutkového stavu pred všeobecnými súdmi bola excindačná žaloba sťažovateľa, ktorou sa podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov domáhal vylúčenia nehnuteľností, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy od predávajúceho úpadcu, zastúpeného správcom konkurznej podstaty. Rozhodnutiami všeobecných súdov bola žaloba sťažovateľa o vylúčenie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty zamietnutá či odmietnutá z dôvodu nepreukázania vlastníckeho práva právneho predchodcu sťažovateľa. Súdy všetkých stupňov rozhodli v prospech zaradenia nehnuteľnosti do súpisu majetku a neakceptovali excindačný nárok dobromyseľného nadobúdateľa. Vychádzali pritom zo striktne chápanej zásady nemo plus iuris.

 

Ak prípad "skutkovo" zjednodušíme, ide o posúdenie, keď "A" predá nehnuteľnosť "B", ktorý ju následne prevedie na "C", a ten prípadne ešte na "D", v ktorom momente v prípade žaloby "A" podanej proti poslednému "katastrálnemu vlastníkovi" "D" súd posudzuje dobrú vieru "D" z hľadiska naplnenia znakov nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka.

 

Ústavný súd SR predmetným nálezom povýšil "dobrú vôľu" na úroveň ústavných, základných a občianskych práv a vniesol jeden z doktrinálnych aspektov (princíp dobrej viery) do právneho poriadku v sile ústavného princípu a tento, navyše, fakticky nadradil nad iné doktríny, ako napríklad "nemo plus iuris". Nálezom Ústavného súdu SR sa tak zdá, že sa definitívne vyriešila problematika kľúčovej súkromnoprávnej zásady "nemo plus iuris" .

 

...a kocky sú hodené!

Ústavný súd SR vo vyššie popísanom prípade videl nespravodlivosť a konštatoval viaceré argumenty, ktoré svedčia v prospech dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, no urobil tak jednak na úkor prelomenia zásady súkromného práva ústavnou judikatúrou, ktorá nenahrádza úlohu zákonodarcu, ktorý nereagoval na vývoj spoločenskej reality a ktorý ako jediný zákonodarný orgán - zlyhal. Nález ústavného súdu vniesol zásadný aplikačný problém takejto úpravy originárneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva, a to jeho (ne)zlučiteľnosť s Ústavou SR, ktorá ochranu vlastníckeho práva zakotvuje v čl. 20 ods. 1, podľa ktorého má vlastnícke právo všetkých vlastníkov totožný zákonný obsah a ochranu, pričom majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. V náleze ústavného súdu zostali nezodpovedané mnohé kľúčové otázky. V porovnaní s judikatúrou Ústavného súdu ČR v obdobnej veci, nevyargumentovaným zostal najmä problém absencie zákonne upravenej skutkovej podstaty dobromyseľného nadobúdania vlastníctva od nevlastníka, neupravená koexistencia inštitútu vydržania a nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné zhojiť dobromyseľnosťou nadobúdateľa bez dôslednejšieho vymedzenia skutkovej podstaty a za súčasnej absencie zváženia súkromnoprávnych následkov, bez formulácie konkrétnych pravidiel v spojení s veľmi extenzívnym výkladom absolútnej neplatnosti v slovenskom práve. Takýto stav povedie k právnej neistote a s veľkou pravdepodobnosťou aj k nespravodlivým rozhodnutiam. Závažným argumentom je tiež neexistencia skutočnej materiálnej publicity katastra.

 

III. Záver

Práve tieto nezodpovedané témy majú schopnosť vytvoriť legitímny priestor aj pre "svojvoľné" nastavenie kritérií dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka, keďže súdu môže bez vymedzenia skutkovej podstaty postačovať zistenie, že nadobúdateľ konal v dobrej viere v zápis do katastra nehnuteľností. Dobrú vieru nadobúdateľa nemožno prezumovať tým, že vychádzal zo stavu zápisu v katastri nehnuteľností, a je neprípustné, aby súd bez ďalšieho vychádzal pri "katastrálnom vlastníkovi" "C" alebo aj "D" z existencie dobrej viery už tým, že sa pri nadobúdaní vlastníctva k nehnuteľnosti riadil stavom zápisu v katastri nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu je potrebné dôsledne posudzovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

 

Zásadnou témou sa stáva aj kompetenčná otázka Ústavného súdu SR v nadväznosti na zásadné zásahy do základov civilného práva. Ústavný súd svojím rozhodnutím poprel jeden z elementárnych ústavných princípov, teda absolútnu ochranu práva vlastniť, nakoľko podľa platnej civilnej úpravy zákon neumožňuje, s výnimkou stanovených spôsobov, nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností od nevlastníka. Ústavný súd týmto nálezom, v ktorom nejasne vymedzil znaky skutkovej podstaty nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka, supluje zákonodarný orgán, čím dochádza ku kolízii práv vlastníka a nadobúdateľa.

 

 

«Návrat na aktuality a publikácie

webdizajn a cms catmedia